Premýšľala som o tebe. Hľadala ťa. Rozjímala. Počúvala tvoje tiché, tichučké, najtichšie ticho. Stala som sa voči tebe úprimnou. Cítim tvoje jemné chvenie, duchovné vibrácie, neutíšiteľné volanie, príťažlivosť. Si nevtieravo príťažlivý.
Dýcham aj v tomto teplom, dusnom nevzduchu. Vyparuje sa zo mňa voda. Spievala som ti a hrala ti.
Ležiac na lavičke, v plavkách, dotýkala som sa slnka a ono mňa. Snažila sa aspoň niečo povedať. Predovšetkým niečo pôsobivé. Smiešne, sama pred sebou. Nič veľké ma nenapadalo. Len som tak obyčajne sedela na tráve, volala na kocúra, voči ktorému som nemala ani kúsok autority, zagánila som na chlapca, ktorý nám chcel kradnúť čerešne, premýšľala som o tichu stromov, o ich tajomstvách.
Nemám na srdci nič veľkolepé. Nič ohurujúce. Je mi dobre. Tak obyčajne krásne dobre. Prechovávaš ku mne éterické city. Nie, ty necítiš. Ty citom si.
