Nedeľa
3:38
Spať sa nedá. Rútia sa dnešné chvíle a lámu sa na brehu, končia, kde začína rozum, nespracovaný materiál dneška a jeho nespálená energia, odčerpávam jej zásoby na snívanie, na premýšľanie, na dnešné bodky na šatách, na tamtúúplne ideálnu vypracovanú situáciu, len náhodné stretnutie, len náhodné pozvanie, len náhodný obed. Spolu a spoločne.
Pripadá mi to ako vo sne. Aktuálny čas nemá vplyv.
4:00
Začínam uvažovať, či dnešok náhodou neprežijem bez noci.
Opäť sa mi zdá, že nablízku je mladší, opäť sa mi zdá, že ho odnekiaľ poznám, trebárs z nejakého sna. Odkiaľ by inak? Možno začína svitať, štvorhodinový vzduch je teplý, vtáky krákajú, mesiac je pružná tyčinka, na svitaní zaspávam...
Utorok
Plním sa vzťahmi, plním sa radosťou, ktorú niekomu spôsobujem. Páčia sa mi obrázky, fotky nôh, chodidiel a topánok na nich, detail poskladaných rúk na obraze.
1:00
Aké pekné, aké čarovné, mať ako pozadie tú tvár, ten hlas, ten zjav, šetrič mojej vnútornej obrazovky, obrázková knižka v hlave, nežnosť ako perpetuum mobile, zaspávam s Piesňou piesní v duši a myslím si, že on sa na milého dosť podobá.
Streda
Neznámy chlap sa ma pýta, či som tá a tá, áno, som, už viem, kto to je, hoci by som ho nespoznala ani na milimeter. Vraj som im kedysi vyzdobovala izbu kvetmi. Nepamätám sa.
Neznámy chlap mi skočí do výhľadu, že ahoj, spoznám ho, ale chýbajú mu tie dlhokánske vlasy, čo mal pred dvoma rokmi, pozdravoval Oriška, ktorého niekoľkokrát urazil, hoci ju poznal pár minút, lebo sa jej spýtal, či má dvanásť a keď si to chcel vyžehliť, pokazil to ešte viac. Hneď jej volám, že som ho videla a hovorí, že nedávno naňho myslela, že ho má rada, ale nedokážu byť spolu na jednom mieste dokopy, lebo by sa dourážali nasmrť.
Nechce sa mi veriť, že by si ma mohol pamätať niekto, koho si nepamätám ja. Ozaj.
Keby som odišla, možno by mi nevadilo zanechať tu všetko, kadečo, seba a zobrala by som si so sebou na cestu len splnenosť, nádej v teba, ktorá by sa tam plynule prekotúľala do lásky, odľahčená od viery, ktorá by mi už bola nanič, tam by som prišla a oprášila sa od bolesti, frustrujúcich pochybností, nevedenia na čom som, vadí mi to, ale neprestávam sa odovzdávať, ustieľam si na myšlienkach o ňom, len o ňom, keby vedel, možno vie, možno si to raz prečíta a popritom si plním povinnosti, také skúšky v škole, ako dnes, niečo som vedela ja, niečo Rita a iné tí za mnou či predo mnou, a predtým ešte také pohrozenie, že “na diplomovke by ste s tým neobstáli”, no isto, už sa fakt nemám čomu venovať len sprostým potkanom.
Štvrtok
A ja teraz sedím za oknom, možno si myslím, že ťa cez neho uvidím, sem-tam vyzriem a potom si lakujem nechty, definujem ich metalickou sivou a na chirurgii v duši je množstvo pacientov, rehabilitujúce sa spomienky, rany a ja doteraz celkom neviem, prečo si vtedy zabil dieťa, to ťa ma nebolo ľúto? No dobre, odpúšťam a pritom myslím na to, ako strácam svoju pozíciu na zemskom povrchu, keď ho iba mimovoľne zbadám, vtedy pri mne väčšinou niekto stojí a ja mu vravím, nech ma zachráni, lebo odpadnem a nemôžem dýchať, a hoci sa pred ním skoro vôbec nehanbím, len som trošku splašená a keď sa ma ešte raz niekto spýta, prečo sa stále toľko smejem, spýtam si, či sa čuduje, keď som proste prežila zázrak, a to v tom dokonca nie je žiadna patetickosť, žiadna, no fakt zázrak.
