Predvčerajšie asociálne nálady, môj štyridsaťjedenminút a šesťsekundový rozhovor s mojím ockom a katarzný dážď duše sú niečo ako život, ale vraj nič nie je skutočné a to všetko je len skúška.
No a v škole sa toho veľa učíme. Ale viem, že nikdy sa nenaučím a to vo mne vzbudzuje tak trochu rešpekt, aby som sa neponáhľala predbehnúť život. Učíme sa napríklad aj praktické veci, že hmatový kontakt s detskou prdelkou je tak trochu sťa daktylný orgazmus.
Žijem zo skromnej, pochudobnej reziduálnej energie. Dávam, koľko mám. A tie u mňa bývajú asi psychicky najenergetickejšie.
Ja: mám návštevu, tmu na izbe, ledva niečo žmolím, mám zlý pocit, že dnes tomu človeku, ktorý je pri mne nedokážem dať veľa, cítim, že dnes vo mne nekoluje dávanie z niečoho, len zvyšky odovzdávania ničoho.
Spätná väzba: Cau Katuska, ak sa ti chce, prid ku mne. Vcera mi bolo s tebou tak super, ani neviem preco, ale bolo:-)MTVR! a prid!
Hmmm?
