Je trúfalé vyžadovať od prírody, aby vystihla moje priania.
Chladne mi plnka do koláča. Natierať plnky do koláčov nie je ťažké. Lesk čokolády je dokonalý. Polievať čokoládou svoje výtvory je vecou slasti.
Iné je ráno vstať a bojovať so svojími príšerami. Iné je sa namáhať. Myslieť na tak veľa možností. Ako protiklad na tak veľa lásky. Včera sme sa rozprávali a nechápali, odkiaľ sa jej v tých mužoch toľko berie.
Keď sme sa vtedy stratili, v snehu a tme, a potom opäť našli, povedal si, že toto je už vážne. Nechcem byť ako nadchnutá zamilovaná bublina, ktorá sa radostne nafukuje a potom rovnako rýchlo praskne. Spomenula som si, čo som sa tento semester naučila na poradenskom procese, čo som si odtiaľ vzala a napísala do reflexie: šetriť s nevhodnými slovami, usporiť na svojej zvedavosti, pokorením nahradiť mudrovanie. Tvoja miernosť, ktorú tak obdivujem. Aj dnes ráno som o nej hovorila mamke. Hovorila som, ako sa tvoja miernosť prejavuje všade, hovorila som, čo hovoríš o mojom smútku, ako ho opatruješ. Moju macdonaldovú dušu chcejúcu všetko a hneď, naraz, veľa zbytočností, nadbytky, v mysli sa mi objaví nafúknutá bublina, ktorá z toho všetkého utešene praskne.
Hovorím o duši.
Pozriem cez okno a tam, v tom daždi bez snehu, vidím skromnosť, ticho, nevtieravosť novonarodeného chlapca.
Pozriem do seba a tam tvoje oči, najkrajšie, vtedy najkrajšie, keď sa pozrú a prehovoria do očí uplakaného dievčaťa.
Dievča, ktoré z vaničky spolu s vodou vylieva aj dieťa. Dievča, ktorému vadí kúkoľ, a tak spolu s ním vytrháva aj pšenicu.
