Možno som to takto nechcela počúvať. Lebo mi bolo dobre byť skrytá v jednoduchosti, žiť na okraji života, akoby nie vo svojom domove. A teraz mi robíš toto. Prestala som sa pýtať. Lebo pýtanie sa je regres k škôlkarskej mentalite. A nevravím, že mi v nej nie je dobre. Detsky dobre. Lebo takéto mechanizmy ma chránia, ochraňujú, oživujú svojou mentolovou sviežosťou.
V škôlke som sa začala neprekvapujúco rozplývať. Lebo detský bľabot je pre mňa zmysluplnejší ako filozofia. Lebo deti sa ním učia vítať život. A my svojím filozofovaním ho pomaly odprevádzať k dverám, znášať jeho nepohodlnú návštevu. Lebo nám robí neporiadok v našich vnútorných domcoch, a špinu neprijímame ako šancu spoznať očisťovanie.
Dieťa mi sadlo na kolená a sukňa mi ich odkryla. Dieťa s piesočnými copíkmi. Hralo sa mi s vlasmi, pýtalo sa ma, či mám veľké náušnice, lebo ono ma malé. Pozeralo mi do výstrihu a nevediac čo, tam niečo hľadalo a veľmi ma objímalo.
A deti v tom sú sakramentsky nevinné.
Nevedela som šalamúnsky odpovedať na otázku: "Prečo bývate tak ďaleko?"
Lebo si zaslúžilo uspokojivú odpoveď. Lebo s ním súcitím v potrebe po rozlúštení zložitosti.
A iba keď zaspávam a spím, na to nemyslím. Iba v spánku bývam jednoduché stvorenie. Jednoduché zatvorenie očí, trhanie bielej cukrovej vaty, trhanie vedomia, zatočenie a potom už len vlnenie a vlnenie...
Nepremýšľať o skvostoch malebnej stavby života, nedávať mu za pravdu, že inak ako s ním to nejde, konfrontovať sa so skutočnosťou, áno, lebo sny ma s ňou zmierujú.
Ak zaspím, budem skutočná.
