Možno som chcela chodiť od človeka k človeku a spýtať sa ho: "Vidíš ma? Uvedieš ma do dobrodružstva? Postavíme si most? "
Možno som len sama chcela viac milovať. Veď nakoniec, na ničom tak nezáleží.
Utekala som k dieťaťu. Jeho čistota ma (ne)pochopiteľne upokojovala. Stačil pohľad, stačilo vziať do náručia. Veď kto dokáže čistejšie objímať? Nechcela som byť nechutne sladko dojímavá. Len som sa o tom potrebovala s niekým podeliť. V hlave som si prepočítavala možnosti, a tak som si to nechala pre seba. Tešila som sa z dieťaťa, z jeho slintavosti, z jeho pogrckania sa na moje biele tričko. Chcela som povedať, aké pocity vo mne vznikajú, keď ho držím, spievam mu, rozprávame sa, keď hrkúta. Ale nevedela som prijať tú neprirodzene povznesenú atmosféru, ktorá sa okolo mňa šírila.
Chcela som len niekomu hovoriť, ako mi je, keď ma mamka hojdá na záhradnej hojdačke a ja sa cítim povrchne rozmaznane. Chcela som, aby moja radosť našla u niekoho prístav. Ale pripadala som si nechutne srdcervúca...
Chvíľami som chcela ticho, nerušenie, žiadne otázky. Nič. Žiť si ako nikým nerušený samorast, ktorý len počúva vnútorné impulzy, svoje spontánne myšlienky, vyhlásuje ich za všeobecne pravdivé a žije si rozumne hippiesácky.
Chvíľami som chcela bázeň, oddanosť, zvládanie, boje tlakov a protitlakov.
Dnes sa chcem skryť, stratiť, aby som mohla byť nájdená. Chcem byť malá, malinká, nezaberať veľa priestoru, nezavadzať. Chcem sa zoceľovať, silnieť, rásť a napokon sa pristihnem, že krehnem, topím sa, zmenšujem.
Kašlem na to, aby som bola milovaná(Nekašlem. Nie som prehnane skromná). Chcem milovať. A nevidieť dôvod. A hlavne milovať nie tak sladko, osudovo, závislo. Iba tak motýľovo. Nenápadne. Neburácajúco. Nepuberťácky. A hlavne každého a všetko.
