Niekto nám prvýkrat povie, že sme niečo zbabrali. Robí prvý uzol. Potom niečo naozaj zbabreme. Spomenieme si, že raz sa to už niekomu zdalo. Je na svete prvé oko v sieti.
Zistíme, že život niekedy (často, málokedy, nikdy) nie je fér. A tak je naše vnímanie sveta redukované na to, čo cítime a vidíme v nej. V sieti. Ale nikdy nezabúdame na to, že za ňou niečo je. Už sme tam niekedy boli. Keď ešte sieť nebola.
Ďakujem, pomohla si mi. Si krásna. Máš na to. Žiariš! Som rád, že si to upratala. Máš na to! Cítiš to?Niečo sa vo mne rozpletá. Niečo ma oslobodzuje. Niečo sa rozuzľuje, trhá. Je to ako horský vodopád očisťujúci tvrdé kamene. Chutí to ako čerstvý vzduch. Cíti to ako nálet motýľov na pokožku. Trošku šteklí. Trošku hladí. Zrazu vidím viac. Oko na sieti je rozpletené. A ten výhľad! Až do neba!
