Nuž... Ja však hovorím, že život nie je o stavaní domu. Keď sa zle položí jedna tehla, spadne celý dom. Ale o sadení kvetov. Nevykvitne jeden, vykvitne druhý. Ak sa stane, že na zem priľahne sneh, alebo ešte horšie, začnem skákať po hline -vyššie a ešte vyššie v snahe dotknúť sa neba, môže sa stať, že si zašpiním topánky. No vykúpem ich v mláke, čo som naplakala a ide sa načisto. No ak zabránim rastu, nielen vlastného tela, kto ma vytiahne? A to, čo sa pýtalo na svet, zostane pochované skôr, než to zomrelo.
Už dávno som to mala pochopiť. Ružu si nevypestujem sama. Ruža som ja! A tŕňe? Na čo? Jej jemnosť je prirodzená obrana. Pýtala sa na svet. A nebola sama. Videla sa v mláke, čo včera usedavo vyplakala. Kučery sa tiahli, nepichali třňovo. Pozerala do seba. Avšak ponad seba. V zrkadle chýbali oči. Ostali v nej. Oklieštené pohľadmi, v ktorých chýbala láska.
A tak sa rozhodla, že bude žiť. Ale naozaj nič viac! K životu nič nič nič viac nepotrebuje. Len byť ružou.
