Klopeme, lebo nežijeme vo vnútrach. V nich sú sny novorodeneckými fontanelami, rozhrýzenými jadrami, neoplodnenými plodmi. Prenášam ho v maternici duše, meňavkovitým pohybom, ja, menlivá jednoročná rastlina. V tomto roku, presne tomto roku som to tak cítila, nesúcimi rukami kývem nedonoseným snom, enzrelým na vyliahnutie, pozor, lebo skoro roztekajúcim, neskôr možno vypľutým, ohrdnutým, lebo nesplneným.
Plní sa to, čo je prázdne, ale ja nie, ja nie, lebo sa v ňom hýbem a som. Plnosť pohlcuje prázdnotu, vákuové bubliny praskajúce pod ťarchou ľudského dychu. Dnes som dýchala. aj včera, aj zajtra možno budem, lebo veď aj On možno je alebo nie je.
0:44
Splynutie dňa a noci neoddeľujem interpunkčným spánkom. Som príliš bdelý unavenec, aktivované reprízy uplynulých dôb si vyťukávam na prvú, druhú, možno tretiu dobu, nepotrebujem metronóm, lebo život sa ponúka rytmicky menu každého dňa, neikedy možno pohodený chleib, bezchutná soľ na kĺzajúcich cestách, osoľ ma, nasýť ostatných, veď hynú.
Hynie aj deň, už včera zhynul, ale moja lucidita ešte nie. Neexistuje čas, lebo čas je toto tu, presvätá prítomnosť, prefarbené smútky, ja viem, viem, nemám sa ti miešať do kumštu, ja viem, viem, negumovať svoj geometrický tvar, nenarovnávať kruhy, nezobúdzať, nerušiť, kým sa jej samej nezachce...Viem.
