Nik to nevysvetlí a každý tomu rozumie. Že sa cítim čudne, ale život je čudnejší. Nie zvláštny. Šteklia ma estrogény, naháňajú sa vo mne atómy, a mne sa rozšteklenej nechce spať. Nechce. Predstavujem si, čo sa asi teraz deje tam vo vnútri, tam v pod kožou, v nás sú samé srdcia, dýchacie ústrojenstvá, červené výstražnosti, predstavujem si svoj život tam vnútri. Som len pozorovateľ, nie činiteľ. Ako sa máte, vnútornosti moje? Povedzte mi niečo o mojom živote. Mám malé oči, aby som sa dobre videla...
Privlastnila som si večer. Ovplyvnila sa. Dala sa ním zviesť, moja urastená harmónia, moja skúška ohňom a vánkom, som silnejšia ako bylinná tráva. Som silná. Som zlomená a to ma posilňuje. Slastná rezignácia, znova visím vo vesmíre , Nepodopretá. A v tom je moja Ukotvenosť.
Ľudia a ja ako človek. Niečím ma prevyšuj. Ovládni mojím duchovným pudom. Plynie, nevzdáva sa, cesta k sebazničeniu vždy vedie cez Jonáša, z neschopnosti uniesť svoju vzácnosť, dedičný podiel na Kráľovstve, horľavé gúľavé Slnko, ktoré už nehreje, páli, zhorím. Žiť tak, aby som si zaslúžila zomrieť. Zomrela Zemi, Ožila Slnku. Som príliš vodnatá.
