Strknúť do listov, do jeseňe, do vôňe jabĺk na našom schodišti, do listov a jesene ich života, do žíl, rozfúkať ich krv, obehať sústavu, odfotiť ich v lete počas leta a potom byť netrpezlivá z nepoznania ich osudu, ktorý sa rok čo rok opakuje.
Hrabem v sebe lístie, skloňujem ho podľa vzoru vysvedčenie, dosvedčujem jeho absolvovanie v tomto ročníku, napínam na sebe tielko, s radom bielych kvietkov, hrabem v sebe neužitočnosti, nejednoznačnosti, možnosti, hrame sa v sebe, v živote, v spomienkach, kopím, kopím a chcem počúvať len to, čomu ľudia samy veria.
Ponáram sa do prvého novembra, slzím od maskary, štípe ma ústna voda, spomínam si o kom sa mi to dnes snívalo, testujem hladkosť pleti prepožičanú od vody Loréal, voňajú párky, raňajky, vyskakujú červeré jahody z môjho karisbloku, napíšem si prácu, možno budem iracionálne perfekcionistickou študentkou, dám si záležať, ale takéto naliehavosti ma už dávno opustili. Budem novembrovou, obyčajnou, iskrivo fádnou, melancholicko žltou, zlatistou,nebudem sa snažiť, len poletovať s listami.
