Otvorila som si balkón a nie som si istá, či momentálne potrebujem chladný vzduch. Prečo ma napĺňa to, čo nepotrebujem?
"Katka, spíš?"
"Áno."
"Nie je ti zima?"
"Nie. Nie je."
"Učíš sa?"
"Nie. Spím."
Nespím. Píšem si toto tu, odpovedám takto a neviem prečo. Vlastne neviem ani to, či tŕň, ktorý sa mi zapichol do srdca, by ma mal bolieť. Toľkokrát mi bolo hovorené, že nemá.
A mňa bolí.
Ako sa dá rozkázať tŕňu?
"Tŕň, vravím ti, ak si sa rozhodol zapichnúť, akceptujem to. Len prosím, neboľ."
Nepočuť už zvuk kosačky. Ozýva sa potreba po dokonalosti, hoci netuším, na čo by mi teraz bola.
Prečo ma nenapĺňa to, čo potrebujem?
Mám potrebu bodať hrotom ceruzky do zošita. Pomstiť sa tŕňu. Riešiť, čo nebolo zamotané a motať neriešiteľné. Obrátim sa na druhú stranu a nahmatám vankúš nezmáčaný slzami po preklakanej noci. Možno to nebol plač, ale dážď. Citová katarzia.
Keď budem veľká, odsťahujem sa z týchto dažďových pralesov. V chemickom laboratóriu v skúmavke zmiešam obdobie sucha a obdobie dažďa. Budem ju držať v ruke a pozerať sa. Tak rada niečo držím v rukách.
Bolí ma Tvoje kričiace ticho. Lezieš mi na nervy. Som rada, že ti to nevadí.
Dusí ma moja vlastná existencia. Dusia ma chemické reakcie v mojom mozgu.
Teraz som skutočne spala.
