Navliekla som si sivé ponožky. Skákala som cez švihadlo po tráve. V ponožkách. Za našim zdanlivo veľkým domov. Pri lavičke. Z výhľadom na rozzelenenú jabloň, žltočervené tulipány, kocúra, ktorý nereagoval na oslovenie. Vyskákala som koliesko udupanej trávy, poskákala asfaltový chodník zelenými značkami. Tadiaľto môžeš. Tu máš zelenú. Ach, keby to len bolo také ľahké.
Včera som nasilu otvárala ružu. Niekedy mám čudné nápady. Chcem všetko vyskúšať.
Skúšať veci naneostro, vidieť, aké dôsledky má násilie. A potom neubližovať naživo.
Neznášam svoje momentálne vlasy, a preto ich chcem milovať.
Teším sa nad fialovosťou nechtov. Nad čistotou nôh. Keby som dočiahla nosom k nohám, cítila by som vôňu mužskej peny na holenie. Niekedy je lepšie necítiť..
Pozerala som sa na žltočervené tulipány. Pozerala. Až potom voňala. Nie všetko, čo vyzerá, vonia. Nie všetko, čo vonia, aj vyzerá.
Prasknúť bublinu s polomerom 5 cm, v ktorej sa vznášam po živote, to nebude len tak... Pozor, pozor!! Ruže sa neotvárajú. Ruže rozkvitajú! Ja som videla, ako trpela. Ako nechcela.
