Chcem všetko vnímať, akoby to bolo moje. Veď aj je.
Zázračné nadšenie z ničoho.
Na balkóne cítim vôňu ruží. Ranná ružová vôňa. Nevymýšľam si, hoci po ružiach ani stopy...Jedine, že by to boli dozvuky parfému, ale ten sa nemal ako dostať na balkón. A pokiaľ sa pamätám, ani v ňom niet ružovej stopy.
"Poď ovoniať balkón", vravím SB. Tvrdí, že niečo cíti, ale ruže to nebudú.
Ale áno, sú to ruže. Kríkové, čo mala moja babka v záhrade pred domom.
Limetkový jogurt a v ňom, ako čítam na obale - skutočné limetky. Zatváram oči a v porovnaní s citrónom poznávam, ako asi chutia limetky. No, tak zelenšie, inak. Viem, aké to je - chutiť zelenšie.
Mám rada iskrenie takmer neviditeľných detailov.
Srdce mi bije akosi rýchlo. Možno je to z dnešného najčistejšieho Dotyku na svete. Alebo z tešenia sa na všetko krásne, čo je pred nami. K tomu mi pristanú fialové zvončeky s limetkovozelenými lístkami. Lebo tak to nakreslili a napísali na obrázok nad mojou posteľou.
Zaujala ma cesta na návrší 45 stupňov naľavo z môjho zapisovania. Ľutujem nejedinečnosť bielych áut medzi ktorými vykúka tyrkysová dodávka. Skoro by som povedala limetková, ale nechcem ju okrádať o jedinečnosť.
O chvíľu už pôjdem klopkať po ulici. Konečne jarné batinky, s ktorými cítim chodidlami zem. Najprv som bola sklamaná, že ma počuť na pol mesta. Ale som si vsugerovala, že ma nie je až tak počuť. Je to celkom pôvabné klopkanie. A ešte pôvabnejšie, ak kráčam pomaly. Lenže mne sa ťažko kráča pomaly. Na fyzike sme sa učili, že krátke kyvadlo sa hýbe rýchlejšie ako dlhé. A tak nemôžem ísť proti fyzikálnym zákonom.
A čo by som nemohla? V autobuse niekedy skúšam nedržať sa a celkom mi to ide. Možno pol sekundy.
