Pôvodno-pôvabná zmyselnosť. Vraj vidí oči, rozoznáva hlasy, postoj rúk a postoj srdca. Aké pôvodno-pôvabné je dôverovať vlastnému srdcu. Aj teraz. Písať, čo sa mi len zachce. Ako myšlienky narastú a oberať ich ako jesenné jabĺčka. A obrať ich. Napríklad aj o ich tajomnosť. Ale moje ostanú vždy tajomné. Tak som sa rozhodla. Raz skutočné, raz také- skade ruka, skade noha. Vraj som Katulienka Katkovatá. Áno, presne taká. Tak mi teraz povedala tu povedľa plastelínová SB. Vravím jej, píš a nebudeš plastelínová. Mne je hneď lepšie, keď sa vypíšem zo svojich blábolikov.
Je päťhodín osemnásťminút ráno a ostalo po nej ticho a tma. Ani nie tak po nej, ale paralelne s ňou. A ja si tu opäť kvietočkujem slovíčka a posviecujem si na nich mobilom, aby som dobre videla. Dnes si chcem posvietiť na viac vecí. Mne sa ešte nechce vstávať. Ale čo, keď keď som sa už zobudila. Keď sa človek zobudí, mal by aj vstať. Je síce romantické nebyť zobudená a chodiť takto po svete, ale nie je dobré byť neúprimný sám k sebe. (Aj ona bola úprimná ku mne, keď mi včera povedala, že už niekomu povedala, že som jej povedala, že on vie o mne všetko. A vraj aj o nej vedel. Neviem však, či všetko). A mne sa nedarí robiť dve dobré veci naraz. Napríklad aj teraz. Som síce v polohovacej polohe*, čo je dobré na chrbticu,ale posviecujúci mobil svietiaci na písmenká mi škodí očičkám. A tie si chcú dnes posvietiť a popásť sa na tých z inej, červenšej planéty. Tk aj preto na dnes končím a s posvieťovaním a idem pozerať do tmy. No lebo je tma a ešte stále iba päťhodín tridsaťminút ráno.
Tak aj preto tu ja takto.
*(ležmo, ignorantsky k nebu, tvárička v ručičkách, pozerajúca kade - tade, je dobreé, keď sa nôžky hompáľajú vo vzduchu(ale nemusia), lebo to dobre vyzerá)
