Sedela som na lavičke a bola som (s) dieťaťom. Prah a dvere s čísom 12. Vtrhlo ma dnu. A tam si nebol. Nebol!!!! Vždy si predsa bol, nebol dôvod aby som (Ti) tomu neverila. Veď mi to tak hovorili.
Sedela som na lavičke a pozerala na oblohu. Nebol si tam. Nebol si na nebi, na utekajúcih mrakoch. Keď som bola u Teba doma, myslela som, že to tam nevydržím. Nepatrí sa pozývať na návštevu a nebyť doma, keď prídem.
Nechcela som mať nič spoločné s dospelosťou. Zrodila som sa z Tvojej túžby. Túžby milovať ma. Zabil si ma láskou. Nezomrela som, ani nežila. Radšej som chcela ostať otrokom beznádejne zaľúbeného Teba.
Hrala som sa, skákali sme po dvore, liezli na kurín. Najprv vyliezť na plot, stúpiť na okno a vyšupnúť sa na strechu. Tam sme sa skrývali. Hrali skrývačku. Sami pred sebou. Nemali sme strach,lebo sme vedeli, že raz sa musíme nájsť. Istota detí. Náručie istoty vždy hreje. Odtiaľ - potiaľ. A láska nás skrýva. Ale pred tebou sa skryť nedalo. A čo je ešte horšie, nedalo sa skryť pred desivou predstavou, že by si nebol. Tá predstava bola veľká a vzdialená od istoty, ako je vzdialenosť medzi západom a východom. Tam, na streche síce ešte sedelo telo dieťaťa, ale jeho duša sa pýtala, prečo ťa nevidím v tej korune stromu, čo si usadila konáre na streche.
Dnes sa už nebojím strachu. Báť sa možno len toho, čo je.
Včera som musela, dnes môžem.
Včera som chcela ohraničenie, dnes aj priestor nie je dosť priestranný.
Včera som sa bála, že by som chcela odstúpiť, dnes odstúpiť nemôžem.
Včera som sa bála, že by si nemusel byť, dnes sa teším, že by si mohol.
Včera v mrakoch, dnes tu.
S tebou je aj včera dnes.
