Keby sa bolesť aspoň dala napísať, namaľovať, dať jej čarokrásne prívlastky, obliecť ju do slov, nakresliť ju na tvár- smútkovo alebo úsmevovo. Keby sa dala vyplakať a potom sa v nej vykúpať a očisťovať. Keby sa dala presmiať, vyformovať, zhĺtnuť a potom jej dať opäť život. Ako matka, porodí lásku.
Bolí to, bolí to, bolí...Prečo si tak ticho? Nič nevravíš. Nemôžem sa ani hnevať, nemôžem kričať, nemôžem to nechcieť. Lebo to chcem. Chcem.
Spolu si sadíme kvety v Getsemanskej záhrade. Hádžeme kvetináče za hlavu. Hádžeme za hlavu umelé kvety. Hľadáme hlinu a v nej chceme rásť. V hline sa chceme hrať. Chceme byť zababraní, aby same poznali očistenie. Na hlinu sa chceme premeniť. Chceme byť opäť stvorení.
Chcem byť ľúbená. Bojím sa lásky. Lebo viem, čo znamená. Nechcem byť pseudozaláskovaná. Nechcem sa pseudozaláskovať. Chcem byť ňou obalená, v nej vykúpaná. Chcem byť ňou. Cítim sa sama na nevyšliapanej ceste. Zaspávam v Tvojich temnotách, a predsa sa bojím, že s aich niekedy vzdám. Cítim ťa. Do kelu, keby som sa aspoň mohla sťažovať, že tu nie si, že si ďaleko, že ťa necítim, že si ma opustil. A ja nemôžem, nemôžem, nemôžem. Klamať.
Bolesť - tá najbloestnejšia,je taká tichá, nekričí, neexploduje, neukazuje sa, nedojíma, nevzbudzuje ľútosť, nevolá po nehe, nezapiera sa.
Hlavne bolí.
