Ľutujem, že nemôžem násjť zápalky a podpáliť voňavú sviečku. Mala by som v izbe karamelový svet. Škoda. Chýba mi tu svetlo. Ale dobre, že je tma. Inak by som ho nespoznala a nemusela vidieť.
Vedľa mňa je položený trápny ženský časopis. Ale to s mojím ženským pocitom nemá nič spoločné. Ja vlastne ani neviem ako a prečo vo mne vznikol. A ako som vedela, že bol.
Dnes bol pekný deň. Pekný znamená, že bol dobrý aj zlý. Už som si predsa uvedomila, že bez tmy by nebolo svetlo (lebo by nemalo kde svietiť). A tak si môžem s istotou vydýchnuť, že som ešte človek. Dnes som urobila mnoho malých, nezáväzných, vnútorných rozhodnutí. A možno to ani neboli rozhodnutia iba niečo, čo som si vnútorne odsúhlasila, pomyslela si, že tak toto je čo za nová myšlienka, ktorá sa až teraz som mnou chce zoznamovať? Také tiché brehyobmývajúce myšlienky. Tie brehy, ktré by radi ubytovali rieku, no je pre nich dravá.
A voda je drahá.
Píšem SMS-ku vylovenú z dna, ktoré sa ani na hladine nespozná a čakám. Čakám, čo spôsobí moja autentickosť. A cítim, že dnes som bola ďalej ako na dne. Riekou-
-stala som sa.
Vyšla som na balkón a bratislavské nebo mi predviedlo dosiaľ nevídanú mesačnú dúhu (13.2.2006, 22:31) Bolo mi treba liezť na balkón? Zase dostanem zápal. Nadšenia.
