Mám tancujúcu radosť. Mnoho radosti. Úplne veľa.
Zlá, ničivá, ubíjajúca, nepochopiteľná, tajomná minulosť ma chráni. Chráni. Mňa chráni.
Rezala som kvety, aby som vedela, čo je vo vnútri.
Operovala zaživa.
Umŕtvovala, čo nežilo. (Ja dúfam, že nežije)
Bála som sa byť.
Bála som sa nebyť.
Minulosť. A zrazu nie je.
Ako mohlo niečo byť, keď to už nie je? Nie je. Nie je...
Ako sa asi človek cíti, keď ho jeho obal nechráni?
A moja večná otázka: Čo je ťažšie ako moje telo? Moja duša.
Aké to je, keď je duša ťažšia ako telo?
Ako sa dá niečo vážiť bez závažia...
Byť zatvorenou záhradou. Zapečatenou studienkou. To ma chránilo.
Bol to môj sen- Pure Angel: voňal krásne. Konečne sa mi páčil. Tak kvetinovo. Vyzeral ako drobné, ružové a biele frézie. Zamatový, voňal čistotou, sladko ale nevtieravo. Sviežo. Akoby sa tie vône nie prelínali, ale doznievali po sebe. Najprv kvetinové, potom ovocné, citrusové tóny. A bolo tam aj trochu modrej farby. To bol môj Pure Angel.
Teraz mi na stole kvitne päť bielych tulipánov. Ale na svoju svadbu také nechcem. Chcem lúčne kvety.
"Nechaj už tie staré, nepotrebné dosky. Nesnaž sa odpratať z cesty ten 0,5x 0,25 metrový materiál. Na svete je veľa miesta pre Tvoje cesty."
Aranžujem si kyticu sušených čučoriedok do zaprášenej vázy. A vravím si, dievčatko, nemysli na sušené kvety, keď teraz je mnoho skutočných.
Páčia sa mi rukou písané poznámky, môj bublifuk, ktorý už nepúšťa bubliny, lebo neviem odhadnúť koncentráciu vody a Jari s príchuťou borovice, páči sa mi pohľad na štekliacich sa ľudí, páči sa mi toto daždivé, zamračené ráno, lebo nešliape mojej radosti na päty.
