Dnešná noc je akási búrlivá. Vietor rozhadzuje veci na balkóne. Začína mi to byť jedno. Nech ich pre-mňa-za-mňa rozhádže až ďalej ako ďaleko. A urobí búrku. Čo tam po jednej búrke na balkóne, keď po nej sa slnko zdá oslnivejšie?
Ja si však spôsobím inú búrku. Rozhádžem si túžby do Opatery, rozvírim svoj svet a budem sa pozerať, ako sa odkiaľ-sa-vzal-odtiaľ-sa-vzal prach roztancuje po krajine dolinohôr môjho "ja" a usadí sa. A budem dýchať prach, z ktorého som bola stvorená...
To, čo sa usadí, bude sedieť.
To, čo sa rozvíri, bude víriť.
Ťažkosť myšlienky o jednoduchosti života nechávam klesať a nehýbem sa. Že čo ak by predsa...
Zatváram si dvere-hranicu do vnútro-vonkajška a porovnávam tieto paralelné svety. Tam vnútri už vietor neveje. Tam sa zhltnutý zohrieva. Zatiaľčo vonku sa bojuje. S veternými mlynmi. A so sebou. Čiže bez seba.
Už len chvíľu ostať a potom ísť. Po tie túžby zaopatrené. Kde ani vietor neveje, ani slnko nehreje. Kde to proste iba je.
