Som v škole a ani sa netvárim, že počúvam. Vykašľanie sa na povinnosti je raz za čas také romantické. Dnes mám chuť cítiť sa romanticky. A písať vyznania. Tebe, malinkej.
Keď mi sestra povedala, že máš noštek ako náš ocko, prišlo mi to roztomilé. Také milovaniahodné. Určite si krásne bábätko, aj keď som ťa ešte nikdy nevidela. Akurát si ma párkrát kopla a potom zaliezla do bezpečia bruškokolísky.
Roznežnievam. Keď si prezerám tvoj nežnobiely baby outfit.
Keď si dodávala svojej maminke mamičkovský pôvab.
Roznežnievam pri predstave, že o chvíľu ťa uvidím, vezmem na ruky a dotknem sa broskyňovojemného telíčka.
A pôjdem domov. Opriem sa o kuchynské dvere a spýtam sa: "Mamiiíí, povedz mi aká som bola, keď som bola malá. A mamka mi povie príbeh o tom, ako som spadla zo sánok. V kuchyni bude rozvoniavať teplý orechový krém do veľkonočných šuhájd. A prsty si neoblížem. Nielen preto, že bude Veľký Piatok a pôst...
Pustím si seba na kazete. Príbeh o "opeľovačkách". A že som bola "honku". A "ale ne Opička, ale Pjší, pjší je húpa!"
Spomeniem si na vankúš pod tričkom a vlastné pôrodné bolesti. Toľko sa už toho narodilo...
A stále beží škola. Už sa aj tvárim, že počúvam. (Nepočúvam). Veď aj tak točí o deťoch. Lepšie zažiť ako dvakrát počuť.
Ups. A ešte som havarovala v 5-ke. A udrela som si bruško...
