Potrebujem vzduch, vyhriate slnko a pocit vetra. Takého, čo sa hýbe a rozhýbe aj mňa. Alebo aspoň vlasy. Pocit lietajúcich vlasov vo mne vyvoláva predstavu odlesku skutočného lietania. Prečo je tak málo vecí skutočných?
Už viem, že mojím snom nie je lietanie. Koľkokrát som si zalietala v sne a bolo mi to málo platné. Vždy vravím, keď nelieta duša, môžem aj ikstriliónkrát uveriť tomu, že naša ZEM je vlastne uletená a ja budem vždy stáť.
Ty si veješ kam chceš. Rozfúkal si moje sny na všetkých šesť svetových strán a ešte si myslíš, že budem veriť tomu, ž uviazli pri tebe? V Opatere? Veď nepoznáš hĺbku a mňa si v nej nechal. Pozeráš sa na svojho malého opusteného miláčika a nemáš ani oči. A ty chceš, aby som ťa videla.
Ležať v nepriestore a nepadať nie je hojdanie. Ležať obrátená na jednej strane a nechať si vlievať slzu z jedného oka do druhého nie je splývanie. A predsa sa točí.
Svet a ja v ňom. A rastie, klíči, rozkvitá do neuveritľnej krásy.
A potom zomieram, akoby som sa ani nenarodila...
