Tečú z nás pomleté slová, sú tekuté, sú stuhnuté, amorfné, lebo dlho nehriali. Ten ich tvar...
Jeho manželka, jeho syn, malý muž a veľká žena.A čo teraz? Bola mliekom, do ktorého sa mohol potopiť. A čo teraz? A budeme len žiť. Nič viac. A nič viac. Lebo to všetko príliš páli. Aj nás. Ako keď vylejem vriaci olej na padajúci sneh, na vločky a zabijem život, ktorý ešte neuzrel túto zem, naivné vločky, čo si myslia, že ich cesta nadol je vykúpením. Len my pozemšťania vieme, že ich nádhera je v padaní. Ľudia nevedia hovoriť, keď plačú a škoda, že by chceli, lebo tak povedia viac. Ale..čo sa dá povedať únikom, zmrazením vzduchu, čo si prehĺtol? Neodsudzujeme, nehodnotíme, len tíško plačeme nad človekom a jeho tichom, ktoré už neprehovorí.
Už nechceme vriacu krv na mrazivom snehu..Už nechceme.
