nič, len sa rozprávame a Anna vraví, že má rada ľudí, ktorí jej idú na nervy a preto ma má rada. a také chvíle sa nedajú nakrájať, nakršiť a potom ukazovákom a palcom odfrngnúť, lebo sú želatínové, dobré pre kolagén srdca, a ani nátrasy ho ne(o)bijú. vonku staviame snehuliaka. pred Anniným domom, bránkou, pred ktorou sa vypína psia fekália, hneď vedľa snehuliaka, ktorý má všetko to, čo má správny muž mať.zima je presne taká, aká má byť, nezaujatá, nevnucuje sa chladom, my si ho neuvedomujeme, máme sáčky v čižmách, aby nám nepremokli chodidlá, možno nie je všetko také kĺzke ako sa na snehu zdá, možno, určite tu vždy bude driapavosť, určite nás často prepadne chuť na sánky v lete, moja duša nebude nikdy maslová, kĺzavá, len kĺzka a šmykľavá, nie vždy prídu cestári a posolia, čo treba, ešte veľakrát sa pošmyknem, lebo nie som žiadny vojak na stráži, nestojím v pozore, nehľadím priamo, všade, len nie priamo, nemôžem ľahko zaspať, ale vždy sa teším na ráno, lebo rána sú iné ako večery, zaiste, rána sú nepoškvrnené, veľmi cudné, my, ako ľahko ich môžeme znásilniť, ako ľahko to chceme, zajtra bude inak, nezaštiepená rozpínavosť, drzá rozpínavosť nárokov bude zrazená, vyperie sa a zrazí, vyperieme zajtrajšie ráno do biela, aj keby na sneh nebolo. Sme čistí, veľmi čistí, len sme si zablatili oči.
