Jej otec hovorí, aby sa učila aj tomu, že ľudia, aj matka, bývajú takí, bývajú aj smutní, že aj smútok je na svete, tak prečo ho pred dieťaťom ukrývať, nielen vysmiatosť, nielen vždyveselé oči mamy, veď život má rôzne odtiene, nech je silná, neokabátená pretvárkou pozitivistov, v ktorých syčí para nemohúcnosti prejaviť svoje city, hoci bolia a potom strieľa a vybuchuje na kadečo, na kadekoho.
Ako môj sen, v ktorom zabíjali ľudí, a ja som cítila, že aj môj koniec sa blíži. Schúlila som sa na svojom mieste konca, s vidinou, že asi zomriem sama, schúlená v stodole s kopou sena, s pocitom nedôstojnosti, že veď ma idú zabíjať, zomriem ako zviera, vybuchnem ako kus mäsa, priprav sa, Katarína, niet úniku. Aj teba sa smrť týka.
Vedomie a prítomnosť smrti bolo aj v iných okamihoch života. Vedomie, že som niečo stratila, hoci ani neviem, či som to mala. Že sa už nevráti to, čo ani neviem či vôbec bolo. Že ku mne prišiel život a ja neviem, či pri ňom nezanikám. Že on kráča vedľa mňa rastúci a ja sa popri ňom kráčajúca strácam. Život, ktorý prišiel je výzvou, aby som sa mu dávala a tak naozaj (v niečom) umierala.
Pohľad na moje dieťatko ma niekedy privádza k slzám. Sú mokré od nehy, neha ako potácajúca sa malá srnka, sŕnie mláďa, ktoré sa práve učí stáť na nohách. Niekedy sa bojím žiť, len aby som ju niekedy nevidela trápiť sa, strach žiť, len aby som ju primálo neľúbila.
Každý večer v posteli otváram oči a pred nosom: malá hlava otočenú smerom odo mňa. Malá, tmavá, vlasatá, nepohybujúca sa, spiaca. Nakloním sa k nej a voniam, vlásky, ústočká, dýcha mi do nosa ako šťeňa, teplo dychu ako ranná para, vôňa ako teplá krupicová kašička. Chytám ju a ňuchám, akoby som bola psom, čo zbadá čosi neobvyklé, tajuplné, akýsi zázrak spadnutý z neba, strká doňho labkou, vyhadzuje do vzduchu, teší sa, hrá sa. Vôňa nášho dieťaťa. Niekedy mám chuť strčiť si ju naspäť do brucha a objímať ju tam.
Ráno som sa zobudila po dlhej noci nespavosti. Dnes je ten deň, výročie, keď som sa dozvedela, že sa vo mne rozvíja. Vyrozprávala som jej tento príbeh, aj keď nevie, čo je tehotenský test, čo je endokrinológia, čo je tajomstvo, čo bola vtedy moja práca. Povedala som jej, že dnes budem trochu smutná, že ľudia takí niekedy bývajú, no chcem, aby bola ona šťastná, povedala som: tak veľmi som po tebe túžila a že ju ľúbime, aj tato aj mamička. Nepovedala som jej o podrobnostiach svojej bolesti, tam končí hranica. O spomienkach, o tom, že ten čas vtedy mi pripomína niečo, čo vyzerá ako krvácajúca snežienka. Snežienky v náručí, svojou malosťou neuchopiteľné, padajú, rúcajú sa z rúk, z prstov, váľajú sa po zemi a mŕznu, lebo bola vtedy zima a o pár dní aj prvý mráz.
Čo všetko túto zvesť sprevádzalo, vydesenie, náhlenie sa, podlomenie, bodanie slov jednej ženy priamo do srdca, len od nej rýchlo odísť, nechať ju tam a už s ňou nemať nič spoločné, ešte posledné pokusy niečo zachrániť, nejak sa vysporiadať, pozberať hračky zo zeme, opäť sa vydesiť a potom sa s nimi rozlúčiť a byť len s tebou, drahá Katarínka, v bezpečí domova.
Bývať s tebou dlhé, dlhé dni, ty plávajúca vo mne, ja hojdajúca teba, deväť mesiacov pod (nepochopiteľnou) ochranou Boha.
