Teraz som tak vyletela na Barborku z vedľajšej izby, až som ju okašľala, hanbím sa. Ozaj.
Telefonujem s mamkou a ona so mnou, kráčajúc okolo svetiel cintorína, ktorý upokojuje, upokojuje moju terajšiu splašenú dušu, upokojuje, potrebujem to, lebo farby môjho vnútra sú príliš výrazné. Odlíčiť ten make-up duše. Len trošku, veľa nie. Cez telefón počujem instantným plačom zmenený mamkin hlas, čítala o F41.1 a prišlo jej ľúto a hľadali sme faktory, premenné všetkých uplynulostí. Po koľkýkrát už? Mami, prestaňme s tým, veď ťa ľúbim a budem plakať, keď zomrieš, aj tatík keď a ja budem sama.
Vo večernom okne vidím svoju včeraostrihanú ofinu a páči sa mi, niekedy mám zrkadlá rada, potom dlho dlho nič a ja ich nenávidím. Rozkopala by som ich aj ten obraz v nich. A tak sa radšej pozerám do ľudí. Vidím sa tam láskavejšie.
Bude jar a ja tak rozmýšľam, či sa ma on prvýkrát dotkne vtedy alebo až v lete, alebo inokedy v ktoromkoľvek ročnom období, aké si len dokážem predstaviť. Či to bude on alebo niekto iný alebo nikto. Dnes som sa ti chcela zapáčiť striebornou, nariaseným roláčikom a troma gombíkmi na krku a vlnami na sukni. Chcela. Mala som aj umyté vlasy a vôbec by mi už dnes Milanko nepovedal, aby som sa učesala. Keby som takto plodná rozmnožila svoje myšlienky do uskutočnenosti, vyskočila by som z davu a ukázala sa ti, aha, tu som, vidíš ma? Páčila by som sa ti? Bola by som pre teba pekná? Ja? Omša by sa zastavila, ľudia by zmĺkli a ja by som ich už nikdy nechcela vidieť. Teba áno, taká bláznivá.
Včera, opäť plná nespavosti, skákala som po posteli, myšlienky sa milovali a potom odkopli ako psy, takto to chodí, ja verím, že nielen. Včera, emocionálnym ohňom, tlejúcim a pariacim sa, som si pokvapkala tvár slzami, ktoré ho vôbec neuhasili, lebo on bol nič, bol nula a smrad, do ktorého kopali. Mal deravú kožu a guľku v hlave. A ja som, ružová a biela, pozerala na jeho zmŕtvychvstanie, jeho Katku a tri deti a nemohla sa vo mne nerozvinúť vôňa rezaných kvetov. Toľké šťastie. Toľký život.
Dnes opäť nezaspím, z vedomia toho som si aj tak pred ôsmou zaliala mlieko kávou, nebudem spať, len opäť batikovať svoju dušu a nefarebnosť pozorovať len tam , kde nebude zviazaná. Škvrny a fľaky. Pýtam sa tých škvŕn na to, či tam mienia ostať natrvalo. Pýtam sa tých škvŕn aj na čerstvosť mojej šance, jej záruku a trvanlivosť, šanca, že raz niekto dopije túto dušu celú, napije kým nevychladne, neskysne a nepostráca živiny, kým neuvädnú jej bujné listy, listy kyseliny listovej a plodnosť, čo sa štyrikrát rozdel a ustatá zaspí v embryonálnej polohe a počká si na ten krvavý pôrod, až kým sa to dieťa nenarodí.
Nikdy som netúžila po krajšom pôrode ako je tento. Doslova.
