Slnko možno tiež nepotrebuje ďalšie Slnko. Radosť možno tiež nemá čo a kto potešiť.
Teraz mám možno za úlohu integrovať ďalšiu (subjektívnu) stratu. Jedna, druhá, ďalšia, ale tragika v tom nie je. Šomrem, to áno, navonok, vykladám to vzduchu, do ktorého sa veľa zmestí, objektívne by sa povedalo: nezvláda to, je slabá, nepozbieraná.
Vnútri viem svoje. Keby som vedela rozprávať jazykom anjelským, znelo by to ako skackanie broskýň po betóne, keby niekto vedel zamatovo chápať. A aj tak by to bol len zvuk, len obyčajný šuchot broskýň po betóne.
Mrzí ma, že to neviem povedať priamo. Jasne a priemernou ľudskou rečou, tak aby to pochopilo priemerné ľudské stvorenie.
Sama predsa stojím pred tým všetkým a pozerám teliatkovsky.
Zdá sa mi, že keď človek zažije naraz príliš veľa šťastia, nevie čo s ním. Priveľa. Je to priveľa na to, aby to bola samozrejmosť, povedať si: však to prišlo, ide sa ďalej. Zabudnúť na zlé, tešiť sa z dobrého. Ide sa ďalej.
Poviem si: neide sa. Nielen straty ochromujú, ale aj nálezy. Hľadám spôsob, ako sa vyrovnať so šťastím.
Dnes som bolav knižnici. Stretla dvoch známych a dobre mi to padlo. Požičala som beletriu pre sestru a odbornú literatúru pre seba. Kúpila som kilogram broskýň, štyri nektarinky a tri litre mlieka. Kráčanie mi dobre padlo. Pri kráčaní mám pocit,že sa zo mňa odparujú myšlienky, že si spolu so mnou skackajú do kroku. Je to príjemné, move therapy(?)
Doma na schodoch som zacítila náš dnešný obed, dovarila k tomu ryžu a nastrúhala uhorky.
Ťažko sa mi v tom teple hýbe a myslím si, že voda čo-to zachráni.
Vyrovnávam sa so stratou aj ziskom a hojdám ich na váhe, vážim, vyrovnávam kopčeky, prisypujem.
K večeru sme šli na prechádzku, bola som ticho, lebo ma kváril nepokoj. Pripisovala som to svojmu momentálnemu postoju k životu a blížiacimi sa vznešenými dňami v živote ženy v podsukňovom priestranstve. Tam je vždy pokoj, zdá sa mi, že skrýša, pokiaľ sa opatrujeme, uskladňujeme vzácnosti, lásku, ktorú nemilujeme bumerangovo a potom, potom, že odkiaľ prichádza tá žiara opálenej duše?
Na prechádzke sme videli psa, opúšťajúc ho sa začalo revať, stratili sme bábiku, tak sme sa pre ňu vrátili. Pozvali nás do dvora, na dvore sa večeralo, núkali mi cestoviny, no nebola som hladná, na dvore bazéniky, bábiky, pes a mača, deti i dospelí, striekala som vodu z pištole, lebo sa mi chcelo.
Potom sme odišli a stále ten nepokoj. Pripisujem ho tým spomínaným dňom. Už v tom viem chodiť.
