Nemusela som si toho veľa všímať. To, čo do mňa vrazilo, sa na mňa nalepilo akosi samo: kolorit nežných obrázkov, mačka na múriku, na balkóne batolivé dievčatko oblečené do kostýmu včielky, malej, žlto-čiernej včielky. Jeho mama prišla s deťmi spoza mláky po dvadsiatich rokoch a usadila sa v dome pod lesíkom. Viem to, hovorili mi to.
A ono tam na tom balkóne, v pondelok ráno, stálo so včielkovským kostýmom a možno mu niekde v hrdielku zabehol pocit: čo som, ako som sa tu ocitlo, také malé včielkodievčatko.
Magnólie odkvitajú. Pomaly, priebežne. Tesne pod lesom sedí na obrube chodníka žena s kávou.
A v tom lese sa môže človek pokojne cítiť ako blázon. Vyfúkať si nos do lopúchového listu alebo iného, vreckovke podobného, prírodného materiálu. Očkom poškuľovať ako sa veternice hájne poklonkujú iným lesným kvetom, zaháňať pocit stratenosti (v tomto svete) rýchlym behom, zacítiť vlastnú soľ a spomenúť si na slané bozky, ktorými som častovaná, ktoré mi uštedrí, keď sa z behu vráti on. Hovoriť si, že kto len môže definovať moju dušu, takú zhovorčivú, takú náhlu, rozprestierajúcu sa natoľko, že sa už nezmestí naozaj do ničoho. Nedá sa ma ututlať, spojiť väzivom, zlepiť lepom (Makroflex universal silicone).
Plačem, lebo blízki blízkych umierajú. A potom z iných dôvodov, slzy tečú po listoch, lebo plačem nad kvetináčom.
Dieťa vo vlaku v ponožkách hompáľa nohou a ja neviem ako mám žiť s vedomím, že smrť v týchto dňoch rozposiela svoje obálky starému aj mladému (človeku).
