Pred touto láskou nedokážem uniknúť.
Načisto obyčajný život je nevysloviteľné požehnanie, deflorácia pochopenia, deravosť v pochopení toho, čo nedosiahne plnosť. Už som taká hladná, že sa mi nechce rozprávať, myslieť, vidieť vo vznešenostiach vznešenosť. Škoda, že mi lietajú nohy v rozchodených topánkach, ktoré si aspoň nemusím obúvať, len do nich vplávať. V stánku s rýchlym občerstvením si kupujem, uslintaná, hotdog, chlapec mi vydáva päť korún, ktoré možno cinknú o drevo pultu alebo pokožku ruky. Chrumkanie toho tepla mi zatvára oči, pocit, ako pri natieraní čerstvého rožka maslom, sem a tam, pohladenie kovom nemusí zákonite bolieť.
Zdá sa, že to, čo kedysi tak bolelo, prežilo niekoľko svojich nadčasových minút slávy. Že je to neuveriteľné? Áno je.
Chcela by som vedieť, čo by bola najkrajšia výpoveď, slovné spojenie, to najpravdivejšie zo mňa, čo by spôsobilo citovú revolúciu, odhalili by ste tú nežnú vulgárnosť môjho srdca a ja by som bola expresiou toho, čo vyjadrujem.
Bavme sa o neutralite. Keď som sa cítila prázdna, vysušená jahôdka, zvykla som hĺtať. Nedalo sa mi žiť pozvoľna, vitamíny duše s postupne uvoľňujúcim účinkom boli mojím fragilným snom, hĺtanie jedla, mlieka, čo mi pripomínalo dojčenstvo, slová, chcelo sa mi ich počuť, nabitie sa rýchlo vybilo, filmy, ľudia a ich životy, čítanie životov bolo nasycujúce. Toto sú slová hovoriace ku mne.
Ktoré si ty nikdy nevyslovil, len ma nimi opísal.
