Chcela som marhuľový džús a keby ten nemali, tak hruškový a keby ten nemali, tak jahodový. A jasné, že nemali ani jeden. Čašník nám povedal, že on tu len zastupuje, a tak nám nemôže urobiť ani čokoládu ani latté, a ked sme si objednali kapučíno, tak nám po chvíli prišiel povedať, že sa mu nevydarilo. To len tak na okraj, lebo vo vzduchu stálo niečo otupnejšie, neprekonateľnejšie, s odretými slovami sme sa pokúšali zrušiť hranicu, ale ja chcem byť len autonómnym štátom.
Ukáž mi krásu, ktorá neprivádza do pokušenia, odpratávam city ako sneh, tak sa o to neustále snažím, odpratám a znovu nasneží, cyklickosť lásky, keď milujeme a potom neznášame, alebo všetko naraz a predsa je to prirodzené, nič zvláštne, nič, čomu by sme sa mali čudovať, takto to vravím hocikomu, kto ma o to požiada - láska je dynamická, prečo ju chceš jednotvárnu?
Pozerám sa na fotku, kde je posteľ, na posteli moja sestra so svojím dieťaťkom, obe majú modré oči a sestra má na prste obrúčku, francúzsky účes mikádo a vravela, že keď bude mať drobček vlasy, nebudú dlhé, bude pážatko, malé francúzske dievčatko, a ona sama je tam ako dieťa, jej muž jej vtedy povedal si taká maličká a už musíš rodiť. A ja len chcem povedať, že tá fotka je taká, taká ako objatie tulipánov na vankúšoch, na ktorých ležali.
Ideš mi oproti a ja ti vravím, uhni, lebo cez teba nevidím na šťastie. Zosmutnieš a nie je v tom smútok z odmietnutia. Len vieš, o čo prichádzam...Si predo mnou, neustále predo mnou a môžem ťa nazývať Permanentne čakajúce náručie, a ja nechcem, nič pre to nerobím (ja viem, generalizujem), aby som sa tam dostala, lebo je tu možnosť, dostať sa láske príliš pod kožu a všetko si odplakať, pozrieť sa láske do očí, a láska mi o mne všetko vytára.
A dnes na omši sa nás kňaz pýtal, kto je pre nás Boh, ktorá jeho charakteristika je tá naša, a ja viem, že to bolo od istého času takto: je Nežnosť. To najviac a ešte oveľa viac a
Lover of my soul. To je. A bolo tam dievčatko s Downovým syndrómom a chcelo sa mi ho objať. Bolo krásne.
