Som zahrnutá láskou a spomínaným snehom. Krajina, na ktorú kvôli snehu nevidno.
„Nepotřebuješ svoje oči, králi. Budu ti všechno vyprávět. Tak je to mnohem lepší." *
A tak žijeme a čakáme, tešíme sa na to, čo bude potom. Teším sa, keď cez neho vidím, aký je rozdiel medzi vášňou a nadržanosťou. Predvčerom som čakala a bola svedkom toho, ako chladol koláč. V sobotnom prítmí. Hruškový múčnik, na ktorý som suroviny kúpila z prvej výplaty. Urobila som ho preňho, aby mal radosť. Aby sme spolu oslavovali všetko. Aby mi povedal, čo je to skutočná radosť. Aby sme si spolu u nás doma čítali, a potom sa mi z únavy a zo vzrušenia a z trochy bieleho vína zatočila hlava a tak som išla spať. Učičíkať svoj život a na pár hodín naňho zabudnúť. A potom sa zobudiť a prijímať ho, lebo sme stvorení skôr pre lásku ako pre pokoj. Odkedy je tu muž, ktorý chce byť mojím mužom, ustrnula som so svojím vnútorným vývinom. Už nemusím robiť nič pre to, aby ma ľúbil. Lebo žiť takú lásku, kde sa motivácia krúti okolo lebo, je ťažké a ja som iba zasneženou krajinou.
