Otvorila som si denník, že sa trochu povenujem duši. Sen spred roka, o ktorom som si povedala, že bude môj:
Hŕby kníh poukladané na stole. Sú to knihy z detstva, ktoré sa zrazu objavili predo mnou. Najviac ma poteší kniha Strážkyňa veže. Je tam aj Duch snov. Na túto mi ktosi povie, „tak toto je tvoja kniha". Teším sa z tej prvej, lebo je o ženách, taká ženská stará klasika. Zrazu prídu malí fagani a knihy mi ukradnú. Dôležité knihy ukradnú. Som v panike a hnevám sa. Objaví sa však muž, ktorý faganov rýchlo, pohotovo zlikviduje, pobije a knihy mi vráti. Urobí tomu krátky proces a zatvorí za všetkým zlým dvere. Skočím naňho a objímem ho s rozkročenými nohami. Je to čím ďalej tým viac erotické. Objímajúc mu hladím chrbát. Rozmýšľam, či sa mu postaví. Nestáva sa tak. Snažím sa v sebe vyvolať tú predstavu, no nič sa nedeje.
Písal sa vtedy štvrtý december a veci boli ozaj tak. Nejak tak. Muž v sne bol mohutný, maskulínny, pevné ramená, pevný hrudník. Bojoval s vonkajšími okolnosťami a zvnútra zlyhal. Včera sa ma Gabi cestou zo školy spýtala, či sa mi teda páčia svalnatí muži, keď som jej povedala, že nezačínaš pracovať o deviatej preto, aby si si radšej pospal.
Povedala som, že ma nefascinujú ani tak svaly, ako vôľa.
Páči sa mi sebazaprenie, vznešenosť, tvoj hnev trvá len krátko a potom sa dlho zľutúvaš.
Žehlička vrie, na sušiaku visia už-suché veci, na posteli bodkované gaťky, pálenie v bruchu už zhasína. Brucho, ktoré máš rád, brucho, ktoré má rado teba. Predstav si tulipán, ktorý vyrastie rýchlo v kvetináči, predstav si, že sa mojej duše dotkne medovka, že by sme v nej zaliali taký čaj.
Včera sme boli v našej čajovni. Hradná čajovňa, kde sme vždy takmer samy, keď musíme prejsť takmer celé mesto, aby sme sa do nej mohli dostať. Všetko je tam pomalé, majiteľka, ktorá nás obsluhuje, jej ruky, ktoré nám podávajú med a potom čaj, na toalete je napísané: splachujte prosím pomaly, v chodbičke: otáčajte kohútikom pomaly a na umývadle tekuté mydlo s názvom Poem.
Spomeniem si na to, ako si ma fotil, keď som spala. Jednu takú fotku som si raz sama pozerala a povedala si, že tam vyzerám ako mŕtvola. Taká, ktorú nájdu na brehu rieky. Obzeráš si môj nepokoj a modlíš sa, aby na mňa dával pozor, aby mi to rýchlo bijúce srdce nevyskočilo z tela.
