sedíš na stoličke a cítiš jej dotyk so svojím telom, uvedomuješ si ho, kde končí a kde začína.
Zvláštne nepríjemný pocit. Nikdy som nevedela, kde sú jeho hranice.
mala som tenisky, nenosím ich takmer vôbec, cítim sa v nich asexuálne, kamošky vravia, že to je komplex. Hej, ony sú expertky na také, o ktorých ani neviem. Prekonávam ho.
Bolo tam chladničkovo chladno. Videla som sa v zrkadle pri jogurtoch. Nepáčila som sa si. Ale to mi až tak nevadí, pretože sa mám rada. A nie vždy máme radi iba to, čo sa nám páči. Niekedy je to naopak - lebo je nám toho ľúto, lebo sa nám zdá, že si niečo zasluhuje viac lásky práve pre jeho domnelú ošklivosť- ide o rôzne veci, nielen o nás samých.
Jedným z tých jogurtov, višňovým - Dobrá mama, som doma nakŕmila maličkú, lebo mi bolo ľúto jej hladu, jej malého žalúdočka, úplne malinkého, ktorý ešte poriadne nedokáže stráviť ani bobuľku hrozna.
Tieto dni som dvorný prebaľovač. Každý v dome má zrejme vlastné dôvody, prečo ním nie je práve on. Mne to veľmi nevadí. Robím to rada. Dieťatko je potom čisté, usmiate, poutierané. A ľútosť prestane.
Včera som zapísala sedem strán denníka. Dnes som uvarila skvelý obed od Ivky.
Vidím vzrušujúcosť v čakaní. Čakám, očakávam, vyčkávam, chcem byť pripravená (na všetko krásne čo je pred nami?).
