Tŕpne aj oželenie toho, že je to tak, lebo to tak cítim. Hovorili, že nosím namiesto tašky slnko, že je ku mne vystieraná ruka a že je zo mňa radosť. Ale dnes napršalo priveľa, som pochopená dnešným počasím, rozumie mi, cíti to rovnako, občas však v mojej duši prší, vtedy je slnko na oblohe a nedokáže vysušiť tie povodne, naučiť sa plávať vo mne. Krása sa zachvela, zatrepotala, otriasla a opustila ma ako psa. Sedím tu učupená, vnútorne, zoschnutý červený plod ruže šípovej, a to som dnes dostala portrét seba samej kreslený naslepo.Tak prečo je to teraz takto? Necítim, nevnímam, nohy mám vyložené skoro nad seba samú, regresne sa vraciam k úchopom náležitým pre tretí či štvrtý mesiac života, dlaňou chvatám čokoľvek, čo môže potešiť, tak strašne nejemnomotoricky..tak veľmi.
Pozberám sa, nadvihnem svoje zúfalstvo.
Dych sa mi pekne zaokrúhľuje, nadobúda oblé tvary nehy, hojdá sa a mňa to rozrušuje, taký dych je iný, sympatickejší než pri nezaľúbenosti. Najnovšie méty, vidieť-stretnúť-spoznať, chvíľu sa mi chce odpadnúť od šťastia, chvíľu od zúfalstva, ešte sa neviem rozhodnúť, krása sa mi vracia do srdca aj do tváre, chcela by som opeknieť, veľmi opeknieť. O chvíľu ma šľahne z možno nedosiahnuteľnej červeno-čiernej, mamka o tom vie, vie čo to znamená, všetko jej o tom hovorím, o farbe, čo sa mi maľuje pred očami, a premieňa ma na dievča so slnkom v taške.
