A tieto dnisi uvedomujem, čo chcem. Nie každý to musí vedieť. Nie každému mám odvahu topovedať a opäť sa cítiť nepochopená, vytešená a potom odvrhnutá.
A cítimv sebe detstvo. Znova cítim tú sviežosť možno desaťročného dieťaťaošľahaného vetrom, s hladkou tvárou, alebo mladšie, ktoré všade behás holým zadkom a vôbec nikomu to neprekáža, poobede spía zobúdza sa ružové.
O 01:01 somrozsvietila mobil, rozsvietila som svetlá, zdalo sa mi, že svieti aj mesiac.Nespala som a myslela na svoj sen v množnom čísle. Na to, ako somv jeden čerstvý, veľmi čerstvý večer po tom sedela kdesiv kúte a tak naozaj nevedela, čo budem ďalej robiť. Zrazu som nebolazvyknutá na smútok. Pozerala som na niekoho, kto sa zatiaľ rozprávals niekým iným a potom pristúpil ku mne. Rozprávala som s nímo inom. A ten čas, čo bol so mnou, úplne rozjasnil.
A ja som rozprávala.S ním o inom.
Odišiela vrátilo sa, čo tam stále bolo. Pár dní po tom sa mi o ňom snívalo.Že som naňho skočila a objala ako medvedík strom. A povedala: Terazsom ako tvoje dieťa. A on na to: Nie, je v tom niečo viac.
So sestrou smehovorili o deťoch. Tak naozaj do hĺbky, do špiku ich krehkých kostí,o výchove a fyzických trestoch, úzkosti z odlúčenia na pár metrov,lebo...aký nekonečný musí byť pre nich priestor a čas. A ja tieto dnimyslím na budúce možné svoje. Že čo ak zo svojho syna vychovám kňaza. Alebonie. Alebo myslím na to, že v tomto čase by zo mňa nebola dobrá matka,a aké som si o sebe robila nádeje...Nevadí, lebo toto je možno čas učeniasa pokore.
A cítim, žezem sa podo mnou netrasie ako v tom predvčerajšom sne, láva sa na mňarúti, ale nemôže ma dosiahnúť, lebo sa rýchlo zobúdzam. A ja sa teším, žeskutočnosť je bezpečnejšia ako sen. Už len tri dni a budem sa tešiť natých, ktorí sa tam tešia na mňa.
