Potom prišiel dohadzovač d.-usmial sa. Potom prišiel J zM.-usmial sa. S gynekológom to bolo podobné, stačilo si poniesť slnkomiesto tašky a fenomén „vyzerať inak ako sa cítiť" bol na svete. Apotomvlastne, čo na nás nabalia, to máme a človek sa čoskoro stávadokonalejší, krajší, milovaný.U Jožka som dostala nugát v tvaresrdiečka, med, čaj na choré priedušky, skoro vložky a doma zaspala spánkompokoja.
Pospomínala som si na všetky slová. Najmä od slečny konzultantky P., ktorá vám namňa bez zľutovania vyšla že „Nemázáujem, Kati, radšej sa venuj škole a záľubám." Aj preto ju mám rada. Žeje taká. Neselektívna. A nik inýby mi neposkytol informácie o nepodarených deckách, ktorým sa nemálizavolať o šiestej ráno a len oznámiť, „choď do pi".A potom hovoríme o tom, ako my vieme, že to nie Len to chcelipovedať...
Teraz tu sedím sama a neustále sa snažím v sebe udržiavaťteplo. Toto teplo hreje a vtedy sa zdá, že do duše prišlo leto, ale v odraze(večnosti) sa nedajú vystihnúť všetky jej ročné obdobia. Život s tebou nie jebezproblémovejší, ani úspešnejší, ako mnohí dúfajú a mnohí myslia, ibačistejší. Svätý.
Mysliac si, že tí chlapci sa na mňa vykašľali, išlasom na obed sama a ono to bolo inak- jeden druhého prinútil, aby vyšiel zosprchy holý a hnev bol na svete, jeden mi teda odporučil druhého, druhý prvéhoa tak som teda nakoniec išla sama. Aj preto ich mám rada.
Učím sa. O živote. V nemocničnom plášti si od pacientanesiem odkaz „povedzte mi niečo o sebe", tuším od toho s hnedoufarbičkou na stole, napísaný hnedým písmom, chcela som odpovedať, možno aj predvšetkými, hanbila som sa doktora, chcela som mu odpísať súkromne, do ruky mupodať lísto k s odpoveďou a odísť. Odišla som. Bez odpovede.
rozobratá na súčiastky. niekedy mám pocit, že viacrozanalyzovaná už byť nemôžem, že o sebe veľa viem a potom sa hanbím,potom zase nie a potom si poviem -prestaň a pozeraj, kam kráčaš. Zdása mi, že tam by za blázna vyhlásili každého. Keby taká diagnóza bola.Ale ona nie je, no nutkavá potreba po-menová-vať je útulná, uisťujúca, je domompre neistotu, často mi chýba, nedosianem ju nikdy, lebo sa nedá, a takpomenovávam aj ja, že dnes je štrvtého, mám vrkoč, jedla som o jedenásteju Ázijca, čo pozeral, počítam ľudí, koľkých poznám, koľkí poznajúmňa, čo mi kto kedy povedal, ako veľmi to hrialo, a kedy prestane.
Posledné dva dni ma dvakrát oslovila TV, chce sa mi smiať aj prepadnúť sa, zapriahlima do roboty, povysávala som, narazila do vchodových dverí, dvere sa otvorili, kameramansa nalepil do mojej intímnej zóny, že „či by som nepovysávala ešte raz". Tentorazna kameru. Nedbala som, ale potom vravím doktorovi, že raz za život ječlovek v telke a aj to z neho urobia upratovačku.
Cestou na Kamzík som si zničohonič zmyslela, že sa chcemvrátiť, a na čo som sa tu trepala, a že to robím stále, nielen teraz,že mi je s-t-á-l-e nepredstaviteľne šťastne a zároveň štipľavo. Úplnenaraz. A asi neviem odpovedať na otázku akú máš povahu.
