Aj včera som veľa rozprávala. Prišiel pre mňa. Sadli sme si na lavičku blízko Račka a ja som z tašky vybrala napoly roztopeného čokoládového zajaca. Z čokoládovými ústami som ho potom lepkavo pobozkala. Nech sa aj on poteší. Nech mu voňajú moje pery a sladká, ťahajúca sa čokoláda.
Dva dni nevidenia, dva dni slameného vdovstva a ja sa neviem, čo sa týka vyrozprávania sa, spamätať. Chvíľu nadchnutá, chvíľu nazlostená, sťažujúca sa.
„Páči sa mi tvoje zlostenie sa. Takto viem, že si to ty. Celá a nezmenená."
Večer menujem, z čoho všetkého som znepokojená. Môžem, chcem. Nebude ma odsudzovať. Teraz išiel nakupovať. Keď sa vráti, doplním mu svoj zoznam.
Že nemám peniaze na to, aby som mala včecky krásy světa. Hovorí, že takáto preplnenosť môže byť choroba.
„A čo si myslíš, čo je to krása? Podľa mňa je jemnosť vždy krásna."
(Nemá tieto otázky veľmi rád)
„Nielen jemnosť. V milostnej vášni už veľa jemnosti nebýva, a predsa je krásna."
Má pravdu, chlap a pokračuje:
a ženu robí krásnou aj kontrast, aby ešte viac vynikla.
Aj tak sa mi bude stále páčiť volán, bodka a kvetina! Hoci len kvôli únikom zo strastí a hrubých stránok sveta (nuž áno, som neurotická).
Ale teraz sa radšej podujmem k príprave chutného obeda. Kým sa vráti z nákupu, kým prinesie zvyšok potrebných prísad: vajíčka, múku, špenát. Lebo ja mám dnes dovolené byť oddychujúca, lebo mám dnes handrové telo a nízky tlak.
