Podmazom pre moje aktuálne prežívanie je tento obraz a tento zvuk.
Každý deň som sa zmierovala, že ho nechám tam, uväznené, nevybojované, skučajúce ako šťeňa, v tichosti, skrytosti, no on mi tieto úniky každý deň odopiera. Rozprávame sa a ja sa pýtam, pred čím som to chcela stále unikať?
Na mojom pohári ešte vidno nedbalo umyté jahody. Zajtra to šampanské dopijeme a o piatej ráno pôjdeme na vlak. Spolu. K nám. Vo vlaku, pred ním, aj ďaleko, ďaleko za ním mu pohladím tvár. On mi často hovorí, že moja pokožka je ako hodváb a ja som jeho ruská cárovná. Včera sme počúvali Reginu 1, Reginu 2. Na ten večer ako ušitú. Ako doplnok k tomu, čo už bolo zrejmé. Povedal, že v tej hudbe je skrytá krása. Povedala som, že je v tom erotický náboj bez pretŕčajúceho sa zadku.
Ty ešte spíš a ja pozerám na svoje šaty, ktoré si mi dal prať. Padajúca stužka, kvety na šifóne, je toho vo mne toľko - čo chcem povedať, vety, ktoré nás charakterizujú, vety, ktoré mi hovoríš a ja sa hnevám, že som lenivá si ich zapísať, hnevám sa na svoju kapacitu pamäte a jej obmedzenosť to v sebe všetko ponechať.
Sadnime si a pokúsme sa identifikovať tieto boje. V jedno unavené poobedie sme zaspali a ja som sa zobudila na to, ako mi hovoríš: si najúžasnejšia žena. Rozpovedal si mi sen...:
Stojíš pred Bohom a pýtaš sa ho, kto si. Ja som pozorovateľ. Vtom vstúpim medzi vás a hovorím: si najúžasnejšia žena.
Hovoríš mi to každý deň. Nielen odvtedy, ale stále. Hovoríš to, akoby to bola samozrejmosť. Deň sa valí za dňom a ja som nasiaknutá tvojimi slovami. Nasiaknutá tvojimi rukami, ktorými ma držíš napríklad na omši, keď sa chystáme prijať Ježiša a ja sa necítim biela, necítim sa sterilná, necítim sa ako ovečka, ale ako mača vypľuté z matky tesne po svojom narodení. Polepené, špinavé, ale narodené. Novonarodené, ktoré sa matka neštíti oblízať vlastnými slinami. Som novorodenec a žijem už roky Robím dobro, a potom som zlá, lebo dobrá som už bola dlho.
