Moja izba je prázdna, v mojej izbe som len ja. Práve v tomto čase mám chuť prášiť periny, baliť si veci do kufra, na samé dno aj MozartkugelN, ktoré som dostala z Rakúska ~asi~len~tak~, aj bonboniéru Lindt pre milú Janku, ktorú jej dnes alebo zajtra dám a navrhnem, aby ma ňou ponúkla.
Práve v tomto čase mám chuť utierať prach ružovou handričkou a v tej chvíli je táto chvíľa tak intímna a samota aj blízkosť niekoho blízkeho tak blízka, že pocítim sviežu radosť z bytia.
Keď toto všetko píšem a na to všetko spomínam, pijem púpavový Rajec. A ten mi ostane navždy spomienkou na to, ako som ho pila prvýkrát. Školu som mala až o pol tretej a tak som spala do obeda. Na obed som raňajkovala a v škole sa mi páčilo to, na čo sa už teraz, žiaľ, neviem rozpamätať. Prednáška skončila, potom som si kúpila ten Rajec a (môj) mladý doktor ma pozval na Hrad. To bol teda čas... Povedala som mu, že keď ho pijem, cítim rozliehanie malých bielych kvetov. Tuším som mu dala ochutnať. Možno ochutnal, možno usmial, (možno) v tom bolo niečo viac. Pod Hradom sme pozerali ľuďom do okien a teraz je preč, lebo byť preč je ľahšie a ja stále nechcem, aby si myslel, čo si myslím, že si myslí, lebo to nie je pravda.
Ráno si vyčešem vlasy a teším sa do školy, celý deň si ich chcem potom rozpustiť, lebo necítim tú tradičnú rozpustenú voľnosť a teším sa, hoci počujem zlého, ako vraví, aby som sa bála, a keď sa bránim, že neviem čoho, tak povie, že vždy sa je čoho báť. Isteže to nie je počuť, je to myšlienka, impulz, je to presvedčenie, čo sa priživí na čomkoľvek, čo niekedy bolelo a teraz je to ešte slabé, aby mohlo žiť samo so sebou. No tentoraz si poviem, že nebudem a nechávam do seba tískať jas. Jas skoro ráno ešte za tmy. V škole sa spýtam niekoho, či ešte žije, keď sme sa pol dňa nevideli. Povie, že hej a venujeme tejto poznámke vzájomný dvojúsmev.
Stále myslím na toho človeka. Aj včera mi povedal, že mi zajtra zavolá a keď sa spýtam prečo, dostanem správnu odpoveď. Chvíľami sa mi zdá, že je ako anjel. Znova a znova. Ten istý, čo mi pred rokom spôsobil bolesť, mi dnes prináša potešenie. Ale neviem, či mám niekomu povedať, prečo si myslím, že je to tak. Len toľko, že bolesť niekedy stojí za to, už len pre zážitok výkupenia a čudujem sa, že práve ja to teraz môžem povedať. A som na seba hrdá, neviem to teraz tak autenticky povedať, len som počúvala srdce, a toho, čo v ňom rozpráva, nič (a nikoho) viac.
Vždy, keď do môjho života príde niečo také krehké, bojím sa toho dotknúť, bojím sa tomu prihovoriť, nech to ostane dokonalé, nech nikdy nezistím, že pod tým nánosom sa skrýva ľudskosť a tá môže sklamať. Detské, je to všetko detské, a preto to nechávam tak. Nech to len je, ako len dieťa môže byť.
V škole mi profesorka na môj názor povie výborne a ja jasám a ja to počujem, hoci to je akokoľvek nebadané, ktovie, či to niekomu zahučalo v ušiach tak ako mne. Povedala aj to, že radšej sa hádajme, ako by tu malo byť ticho a potom skončila hodina. Každý šiel svojou cestou, aj ja, na dva páry pekných hnedých veľkých očí z hodiny som už vtedy isto zabudla. Pred školou som stála a čakala s tým, s ktorým sa práve niekto hádal. A ja len tak vedľa. Dnes už spisujem anotácie a cítim sa tak dospelo, pretože mi to ide, pretože tomu rozumiem, prekladám a rozumiem, napíšem pol strany a mám dosť, lebo denník čaká, čaká, aby som mu oznámila, že dnes som revala zo sna a že to bol super plač.
A viem, že som bola posledné dni veľmi utáraná, vnútri, svet naokolo o tom nevedel. Samé hlúposti, tie moje hlúposti, ktoré mám svojím spôsobom rada, keď si hovorím, že keď k sebe pripustím zlo, tak asi preto, že nejaká časť mňa ho má rada. Ľudská prirodzenosť, moja prízemnosť. Keď sa chcem niečoho zbaviť, niekedy je lepšie začať to mať rada.
Chcem novú peňaženku na euromince, takú, čo sa pekne prstami otvára a vyzerá ako by som išla na ples, aby som tam mala drobné, aby boli drobné pokope, ako všetky drobnosti, ktoré keď sú spolu, spôsobujú radosť.
Napríklad takéto:
alebo mnoho, mnoho iných.
