Dnes som snívala o deťoch, svojich vlastných, keď som pred sebou videla sedieť chlapčeka, možno sa volal Jakub, určite sa volal Jakub a mal vlasy s farbou svetlého piesku, veľké čokoládové okále a ja by som tomu svojmu do kostola nosila piškóty, vyberala by som ich z vrecka alebo z kabelky a potom mu hovorila papaj, miláčik.
Došiel mi mail o rozlišovaní, o akom, to je moja vec. Aby som to dobre vedela. O tom, čoho je tak veľa a ja si musím nájsť to svoje. Je toho toľko-ticho a slová, tak hovorili v Tajomstve slov a my si z toho množstva spolu vypracovávame detaily svojho života. Som veľká detailistka a beriem vážne sen o tom, že som si vybrala kakaovo-citrónovú a nie vanilkovo-citrónovú zmrzlinu, hoci som ju chcela. Dvojitú.
Áno, teraz je to iné. Bránila som sa, lebo som nechcela byť neprijatá, naozaj, naozaj iba preto, no ty šepkáš, dvakrát, prijmi ho ako mňa samého. Ráno sa zobúdzam s myšlienkou, čo ma znepokojujúco prebúdza a je neviemodkiaľ, a on ju z ničoho nič spomenie, a večer ju spomenie niekto iný a ja si vravím, že to nemôže byť náhoda. Nerozumieť tomu. Nevadí.
Napiekli sme ozaj dobré koláče a poobede som sa okúpala v mandľovom mlieku, kecali sme o tangáčoch, myslela som na vzkriesenie, vyprala si purpurový sveter a zavesila ho na šnúru, myslela som na čistotu tela a duše, na najkrajšiu krásu a hovorila si, že teraz skutočne dobre spím. Plietla som všetko dokopy a hovorila si, že veď predsa o tom je život. Sneh sa neustále pletie po oblohe a nenapísala som ani slovo do bakalárky. A s tým najkrehkejším sa vyrozprávam vo svojom srdci.
