„Mám sedem rokov a sedem medailí. A ešte jednu trofej."
Berie si aktovku a švitoriaco odchádza s kamarátkou, maličkou, tak maličkou. Ako ju len nazvať, ako ju len opísať?
Naše prvé stretnutie, prvý očný kontakt na prázdnej školskej chodbe, keď sme sa tam náhodne zbadali (pomyslela som si, že čo je to za utešené stvorenie).
Potom sme sa zoznámili aj pracovne. Povedala mi:
„Videla som vás na chodbe."
„Aj ja som ťa videla."
Ako keby to nebolo dosť jasné.
Po dni, v ktorom sa v ovzduší ako opar vznášali nepríjemné strety s dospelými, ma ona, o ničom netušiac, priveľmi zraniteľná, chytila za ruku a spolu sme takto, spriaznené, odišli na ihrisko. Zaborená do môjho brucha takto ostala dlhú chvíľu stáť.
A potom ma zachvátila nepopierateľná radosť, keď som si vo voňavom obchode so spodnou bielizňou skúšala parádnu podprsenku, ktorú som pasovala za svadobnú. Nechala som ju tam. O mesiac dostanú novú kolekciu, úplne svadobnú vraj.
A ja sa pýtam na zdroj radosti v takomto kúsku takmerničoho. A čo by na ňu povedal muž, ktorý ju uvidí, keď sa stane mojím mužom. Radosť z polonahoty, ktorú tam zanechám spolu s opustenou kabínkou, radosť, že by sa tešil a bude tešiť aj on, že tento biely kúsok čipky je pre mňa v tej chvíli ohromne zraniteľnou čistotou.
