Nechce sa mi písať tú prácu o obsedantnej poruche, hoci už na mňa čaká, ale hovorím si a upokojuje ma myšlienka, čo mi niekto povedal a urobil dobre: je normálne, že sa nám niečo nechce, je normálne, že myslíme na iné veci, než na aké by sme práve myslieť mali, je normálne, ak sme pažraví, je normálne všetko nevznešené a neduchovné, čo je vo mne, aj keď by som to toľkokrát chcela zniesť zo sveta a byť len dušou bez tela, možno, možno takou a možno by mi stačilo aj menej, možno by mi stačilo cítiť málo a cítiť veľa,
ísť a nechať sa zvádzať slnkom tridsiatehoprvého októbra, keď kráčam pomedzi hroby ľahko a ticho, priam nebadane, trochu náročky a trochu ma to vedie takto samo, cítim akoby bolo telo v predstihu, kráčalo predo mnou a duša sa naňho len tak naliepa.
Už druhýkrát som povedala druhému človeku, že nie je to zvláštne, že aj my raz zomrieme?
Stojím nad babkou a dedkom a myslím na to, čo mi povedali v sne obaja, vtedy som si povedala, že sú už asi v nebi, ale dnes mám v repertoári až dve možnosti: sú alebo nie-sú.
Vždy ma pri hroboch zaujíma, čo je pod nimi, tie rozkladajúce sa telá, štádiá ich rozkladu, vždy ma zaujíma život tých červov, vidno už kosti alebo ešte nevidno? Predstava môjho zhnitého tela ma nestraší, lebo mám košatú dušu, lebo má ako ten storočný smrek korene, a všetko, čo má korene rastie.
...ale Bože, povedz mi, naozaj rastie?
Mamka mi spomínala, že tá tetka jej povedala, že jeden hrob je parádnejší než druhý. A moja mammi na to, že tým mŕtvym tie parády už aj tak nepomôžu.
Vždy pre mňa bolo ťažké neoddeľovať dušu od tela, je ľahké stáť nad hrobom a povedať si, že ich telo je tam a duša už niekam odletela, ale tu vo svete platia iné zákony, dávať telu to, čo ho oživuje a pritom sa (len) naňho nespoliehať.
