Niektorý deň pred tým, čo je dnes, mi volal ten muž, čo jefyzicky mužom a mentálne dieťa, odhadom cca 10 rokov. Volal mi, či tedaprídem na tú oslavu, o ktorej mi písal. Oslavuje meniny a príde veľaľudí z Bratislavy a ešte odnekiaľ. Pravdupovediac som houpodozrievala, že nevie, s kým hovorí. Pred necelým rokom si ku mne sadol,každému porozdával balík zo svojej sadysladkých ťahacích cukríkov a spýtal sa ma, či môžeme byť kamaráti na celýživot. Neviem, čo som odpovedala, no tak sme sa zoznámili.
A teraz mi volal. Takmer rok sme spolu nehovorili a ajto, čo sme nahovorili bolo tak zo desať viet a teraz sa ma začal vypytovaťako sa mám, ako žijem, čo mám nové, ako škola. Spýtala som sa ho, či teda vie,s kým hovorí a on, že si ma teraz nevie celkom dobre vybaviť, ale mámsa mu pripomenúť.
„Si taká väčšia čimenšia?"
A ja že asi taká menšia som, ale ďalej som mu užpovedať nevedela, lebo hnedé vlasy má každá druhá.
Minulú stredu som ho počula smiať sa na takmer nesmejiteľnýchveciach. Smial sa na celú sálu a keď som sa otočila, pozerám a to on.
Tak som sa potešila.
Lebo je ako dieťa, že sú také veľké deti na svete a robiaradosť, lebo sa smejú, kde netreba, a k tomu mi napadla veta, že sa tešíme, akoby sme sa netešili a smútime,akoby sme ani nesmútili. No nájdeme, čo nehľadáme a ja som namiestonej našla túto:
„13 Veď nejde o to, aby sa iným poľahčilo a vámpriťažilo, ale o isté vyrovnanie. 14 Teraz vášprebytok im pomôže v nedostatku, aby zasa ich prebytok pomohol v nedostatkuvám; a tak sa to vyrovná"(2Kor, 8, 13-14).
Dnes o 12:05 oslávim 22 rokov. Keď sa ma spýtajú navek, hovorím, že až po dvanástej, oslavujem sama v sebe a dávam siako dar vďačnosť. Čakám, či dostanem smsky a pekné slovo, a sladkostinepotrebujem.
Myslím len na to, že toto je čas navštívenia, keď sa misníva o šatách, ktoré sa mi páčia najviac a ja nespoznávam, kto ichmá na sebe, o skrvavenom mužovi na vlakovej stanici, na ktorého pozerámcez okno a nestíham vystúpiť, aby som mu pomohla. Príde k nemu niektoiný a mužovi cez skrvavenú tvár prelezie fialový lesklý chrobák. Ten chrobák,čo mi aj dnes lezie celý deň po rozume, tie obrazy, čo sa mi vynárajú a jaich musím nanovo premaľovať.
Posielaš tých ľudí, ale ďalej už musím ísť sama.
