Vždy tu existovala hrozba, pred ktorou sme zatajovali dych:
Tu sa už nedá nič urobiť.
Až kým sme neprišli k pravde o našej duši. Až kým nám ju niekto nepovedal. A toto poznanie nám už nemôže dovoliť byť nešťastnými. Nanajvýš smutnými, čo je len omietka, fyziologická reakcia našich nervových dráh, čo má s našim duchom pramálo spoločné. A pritom sú teraz, teraz kým driememe, úplné jedno.
Utekáme pred burácajúcim, z výšky doliehajúcim pokrikom, ktorý naráža presne do jadra našej podstaty, na najzraniteľnejšie miesto, presne tam, kde sa pýtame najhlbšiu a hlavne tú svoju otázku a výkrik na nás len šľahne to svoje: Niéééééé.
Tribúna plná jednohlasných výkrikov nás skoro presvedčila, má tú moc, tú jej nemôžeme odoprieť, bojíme sa a skoro uveríme, že najväčšia pravda o nás je, že sme zlí. Zabúdajúci na nový zákon v nás, ktorý sme nechali ležať na stranách 2129-2601.
Zaťahujeme závesy, lebo sa bojíme ničivej sily tepla, že sa roztopíme, že budeme veľa vidieť a my sme to vlastne až tak nechceli..
V čase obedňajšej siesty si ľahnem a vieš na čo myslím? Že by som chcela byť pre teba vždy Evou, Životom, čo tam po tom, že si nie som istá, či viem, že to hovorím tebe alebo niekomu inému, ale tak či tak raz on bude pre mňa tým, pre ktorého by som taká chcela byť. Prebúdzajúca. Dávajúca život. Lebo vidím ako to dnes chodí..
A vôbec tým nechcem povedať, že mám veľké oči a že „nehrozí, že by sa mne také niečo mohlo stať", také niečo=úpadok a mŕtvosť v duši.
Ide o čistú túžbu, len faktickú poznámku.
A nič tak nevyslobodí človeka, ako pravda o sebe..
Tá, ktorej sme sa báli a vôbec nemuseli.
Duša sa sýti slovami, čo sa podobajú na letné rána o piatej hodine, vylietajúce slnká na všetkých kontinentoch, na slnko, ktoré ako prvý zbadá nejaký primitív na pláži číslo päť Andamanského ostrova. Skákal by, výskal a vyzeral pritom ako riadny blb a mne by sa taký veľmi páčil..
Niekedy počas dňa sa mi zazdá, že všetko je také márne, nadbytočné vs.nedostačujúce, nechce sa mi snažiť, ba viac- chce sa mi robiť pravý opak toho, čo by bolo pre mňa v tej chvíli dobre.Ako teraz. Zobudila som sa so spánku poobedňajšieho, na balkóne s kolenami poskladanými do tvaru kružidla (?) zjedla cestoviny so zeleninou, ktoré boli biedne až strach, je mi z nich zle, spomeniem si na cestu domov, na možné okolnosti okolo nej.., na koktejlové plavky s pastelovými pásikmi v časopise, na moje koktejlové šaty marhuľovej farby, na sen, čo sa mi pred chvíľou sníval- ako som sa dušovala a vo veľkom štýle vysvetľovala kamarátom oproti o tom, že ja môžem robiť dva paralelné formy toho istého testu.
V mojej duši sa rozniesol chýr, v mojej duši sa vtedy o niečom šepkalo.
Už len pár dní a ide sa. Zbalím si veci, príde auto, časť vecí odvezie, druhú si vezmeme so sebou, možno sa opäť v autobuse vyvalím a tetka mi povie: „Slečna, ešte trochu a buchnete tú pani do hlavy".
To, že tu nie je, že je úplne blízko, že to bolí-to teraz nemusí nikoho nezaujímať.
Čo je pre mňa šťastím-najväčší gýč, čo nevyjde z módy, tá nadčasovosť, čo ma privádza do rozpakov-byť dobroprajnou, že ma netešia udalosti ale postoj k nim, zo šťastia ľudí, z ich radosti a naplnenia, žiť pre pekné hrnčeky a prestierania, odfotený len lem sukne, keby som ti mohla písať-iba pre teba a páčilo by sa ti to, keby som sa toho nebála a do DaVinci by som sa chodila inšpirovať, osobne by som ti doporučila list, bavlnený alebo prešívaný láskou, farebnou nitkou, voňal by mojimi rukami a parfémom, ale kým by sa dostal do tvojich rúk, všetko ovocie by z neho vyprchalo, ostalo visieť niekde vo vzduchu, v nosoch rôznych tvarov, a to, čo by ostalo pre teba by boli iba kvety, vôňa mandragor, predovšetkým tá, kvety, čo by sme si nechali iba pre seba.
Dochádza mi denník, už len strana a nebudem mať kde písať a ja to teraz dosť potrebujem, môj denníček, koľko toho zniesol, veľmi rada si ho čítam, vždy ma poteší môj rast a napredovanie, vždy ma potešia jeho zúfalstvá, ktoré sú napodiv veľmi !podopierajúcou! minulosťou.
Rezonuje vo mne ten sen, ten sen, čo sa mi sníval v dennom spánku, že mi dievča ukradlo knihu O láske, a mne sa nechcelo veriť, že také niečo by bol niekto schopný urobiť. A ešte k tomu akési dievčisko..
A v poslednom čase túžim po múdrosti, byť múdra a nie nemúdra, lebo práve toto spojenie sa mi páči, vždy dobre vedieť, čo je najkrajšia múdrosť, čo o sebe ako dieťa hovorí:
ja som bola uňho chovankou,
bola som deň po deň jeho rozkošou
a hrala som sa pred ním v každý čas;
hrávala som sa na okruhu jeho zeme
a moja rozkoš (je byť) medzi synmi ľudskými.
(Prís, 8, 30-31)
Tak nech je a pekne sa hrá.
