Ochranu.
V autobuse som cítila vôňu minulého roka, niekto musel mať takú aviváž, akú som vtedy mala ja, tie asociácie: jar, Barborkino narodenie, prechádzky, voda, kruhy na vode, snežienky, nádej-dal a vzal a potom opäť dal a vzal. A dnes som bola sama prekvapená, čo som povedala tým, ktorí boli so mnou na izbe: Ja som už vnútorne rozlúčená, ale ešte o tom nevie. V rukách maľovatká, vo vlasoch korálková čelenka a v mysli: som na odchode.
To všetko preto, lebo v sobotu mi povedali: vtedy keď to príde, ty nebudeš musieť nič urobiť.
To isté, presne to isté, čo mi niekto iný povedal presne pred rokom. Amen.
Dnes som mala prvú skúšku a na papier som si zapísala slovo flexia. Nie preto, že by bolo extra dôležité, ale preto, že sa mi proste iba páčilo. Zohnutie. Zohnutie sa pre to, po čom som vždy túžila, keď sa Mareka pýtam cestou zo školy, či si pamätá vôňu snehu a v mysli som si povedala, že ktovie či to ešte zažijem, jeho ostrú vôňu, naša cesta zo školy a radosť z toho, že môžem čokoľvek povedať. Rozprávame sa hlboko aj plytko, osobne, väčšinou len osobne a blízko, nedávno som si zapísala vetu: strach zaspať v prítomnosti iného človeka. Mám rada noci a spánok, nevinnosť, ktorou počas neho prekypujú aj zločinci. Zraniteľné. Tú radosť, o ktorej mám práve v autentickej chvíli chuť niekomu povedať, ale kto ju pochopí?
Aj teraz cítim jednoduchú radosť, rozpustené vlasy, polotma-polosvetlo, rešpekt učebného ticha, potom spánok a zobudenie sa, smska - zapípa? nezapípa?, to všetko sa mieša, v poslednom čase cítim návraty do detstva - sneh, dedkova praženica, orechové košíčky s lentilkou na vrchu, ranné oblečenie a porezaný prst, kúpanie sa pri vianočných koledách, pesnička na snehu, ktorú som si v zúfalstve spievala Hej ty tam, v říši hvézd, nespravedlivej jsi, pritúliť, to všetko si chcem teraz pritúliť, zohnúť sa k tomu, ako k dieťaťu.
