A tak v sebe radšej hladím vnútorné dieťa, hrám hry plné spontánnosti, nechávam sa oslovovať drobčekom, aj keď ty nie si môj otec a ja nie som tvoje dieťa, môžem ti plným priehrštím núkať roztopašnosť, rozplakanie, rozplynúť sa v radosti, instantnej, lebo radosť je otázkou sekúnd. Keď uvidím bielu farbu, zašepkám, že by som mala chuť ti zatancovať, nechať ťa povedať, že by mi to pristalo, že balet by mi pristal, a možno našej dcére, bolo by pekné, keby sa v našom dieťati - dievčati spojil pôvab s disciplínou.
S princípom dieťaťa sa mi spoja aj drsné sny o hraniciach, o postave vojaka držiaceho pri mojej hlave zbraň, vojak, ktorý mal moc dať môjmu životu tvar, akýsi smiešny vojak by rozhodol o hranici, kde môj život končí a kde začína. Keď druhú noc môj život ohrozovala žeravá láva, ktorá sa zmenila na sladký karamel, že si z neho mohli ľudia oblizovať, vyklopila som tento sen zo seba. Vyklopila som ho ako z formičky želatínu, aby sa ma niekto spýtal, čo sa bojím, že sa v mojom živote rozleje, čo bolo kľúčové v tom, že sa v mojom sne musela vytvoriť hranica a nie plynulosť, definícia a nie jednoduchý obsah. A ja som povedala:
Dieťa, vidím sa ako 3-ročné dieťa, čo si v priesvitnej košielke - a pod ňou nič, poskakuje po svete. Takto by som sa cítila slobodná.
Takéto dieťa by nikto neobvinil z to-sa-nesmie. Ten obsah, tá výplň by mohlo byť napríklad aj to, keď nám samotné rozhovory umývajú ruky, ruky, ktoré by sme mohli mať zašpinené od (pocitov) viny, od vzájomných obvinení. Ale nemáme, máme ruky, ktoré by mohli zabíjať, ale my sa nimi radšej dotkneme tváre. V tvári sa rozprúdi krv a tá poháňa ústa. Cez ústa by sme sa mohli kŕmiť jedovatosťou alebo uzavretím sa, no ja si cez deň pred tým, než sa vrátiš z práce, pripravím svoje aktuálne novinky: čo mi povedalo dieťa, ako mi chutil obed, že v tých šatách, čo som videla v obchode, by som si vedela predstaviť leto. V tých rozhovoroch by sme si nemuseli poskytnúť závery, len svoju blízkosť, poskytli by sme si vzájomnú prítomnosť, koláč, ktorý by som pre nás na víkend pripravila, koláč vypracovaný z griotkových praliniek, rozšírili by sme si poznanie jeden druhého, páčilo by sa nám sedieť chrbtami oproti, ty s nemčinou, ja s psychoterapiou, učiť sa a učiť sa, podeliť sa o náhly nápad, poprosiť, aby jeden z nás do tohto ticha pustil pieseň, a počuť od muža:
Len pár žien by sa ti dokázalo priblížiť-naše dievčatá, ktoré budú mať niečo z teba.
Subjektivita, nádherná subjektivita.
