Ale v nedeľu ráno, pred ani nie dvoma týždňami to bolo iné:
00:22, šaty už vyžehlené, aj blúzka s mašľou, dva páry čiernych silóniek sú pripravené v skrini. Stretla ma kamarátka z tábora spred deviatich rokov, ale veď vyzeráš vyrovnane, hovorí, no hej, ale to všetko je vo mne skryté, učiť sa, neučiť sa, ísť spať, neísť spať. Snažíme sa navzájom povzbudzovať a upokojovať, máme v sebe tak trochu zamlčané súvislosti, pokoru k svojim obmedzeniam, leží na nás vedomie, že proste musíme prijímať len takú schopnosť učiť sa, akú máme, svoje kapacity, že to viac nepôjde, ak nemá ísť. Skryla som sa vtedy pod perinu, túlila sa k opore a hovorila si svoju prayer:
Ty si viac než akýkoľvek muž,
si viac než telo a viac ako krása.
Vidíš nahotu a (predsa) objímaš zvnútra.
Volám ťa aby si prišiel
a pozrel čo je vo mne,
nie hodnotiť
nie pozerať sa
teraz ani nie odpúšťať.
ako sa mi z toho chce (šťastne) plakať...
len tam byť a tam milovať.
Nechcem si ťa vymyslieť
ale
robiť viac než veriť viac než cítiť viac ako znášať viac než tolerovať
Si viac
Vždy si v srdci hovoriť
darmo máš ty dievča purpurové tričko
keď srdce rozmetané
neobývané
Keď neprijímaš pozvania
a myslíš že ho potrebuješ menej než koľko sa ti dáva
Nechcem si ťa vymyslieť a robiť menej než viac milovať.
Ale dnes opäť inde, tu, kde sa pred polnocou hojdáme
a celý deň mám v sebe zvláštnosť, boje, dážď, čo vo mne vyvoláva predstavu, že to tak bude vždy. Tak ukáž čo dokážeš. Zvláštnosť, boje, ktoré neprechádzajú a ja ich môžem iba prijímať, a napríklad si v sebe vytvoriť rebríček toho, čo sa mi prijíma najľahšie, spomeniem si na udalosti posledných dní, hojdanie iných detí, všetky tie vizuálne hrkálky čo mám v hlave.
Ako som na ihrisku mala celý čas na očiach okuliare. Nie preto, aby ma ostatné mamičky nevideli. Svietilo slnko a ružové a inofarebné deti s menami Maťko, Anička, Veronika a iné sypali piesok, púšťali sa po šmýkačkách, M. by povedal, že gágali jedno cez druhé, ale tieto nie, brali si cudzie motorky, cudzie lopty, malý chlapček mi pokreslil nohavice modrou kriedou a ja som si hovorila, že ten ich primitívny egocentrizmus sa raz rozplynie a oni sa budú musieť stať dospelými. Ako som tak postávala pod šmýkačkou, mamička sa pýtala inej či ich uspáva naraz, a ona že nie, to ako? A nevedela, či si ten pôrod má zaplatiť, lebo 7 tisíc je predsa len veľa, a čo ak to nebude lepšie, lebo tie zlé skúsenosti.., no odrodiť si to musí tak či tak.
Kývala mi už z diaľky a ja som sa k nej usmievavo rútila a hneď ju brala na ruky. V jednej chvíli som sa úplne vážne pristihla pri myšlienke nehodnosti držať na rukách tak čisté dieťa.
A potom myslím na to, že deti sú aj inak fajn. Že je skvelé, ako sa nielen vycikajú do nočníka ale doňho nalejú aj vodu, ako chodia holé po byte a holé si sadnú na stoličku, že sú také divé ako tie vlčie maky, čo rastú, kde sa im zachce, správajú sa ako chcú, škeria sa a neposlúchajú a potom sa im povie poď, ideme vonku ocikať mravce, a oni pôjdu.
Rozmýšľam o:
vetách, čo ma pred pár dňami úplne dostali
o vetách, na ktoré som skoro zabudla, keby nie tých, čo ma dostali
že by som raz chcela pohladiť svojho už dospelého syna
že som za posledné dni dostala od dvoch ľudí dve pusy na čelo, z ničoho nič
stále teraz ľuďom naokolo hovorím ďakujem, ďakujem.
Ľuďom naokolo, za ich slová, potia sa mi ruky ako vždy, zamlčané súvislosti mi ešte vždy vyrážajú dych, včera som roznášala životopisy a potom sme išli autom naprieč Bratislavou, mám rada tie cesty, rada sa veziem a pozerám, niekedy aj rozprávam a potom pijeme ríbezľový džús a jem šľahačku s medom, s tým, ktorý ma pozve a je to fajn. Ale tak inak fajn ako je s niekým iným fajn. A potom myslím na to ako niekomu porozprávam a on urobí z každej romantiky vulgarizmus, ako vždy, tie reči z mosta do prosta a bez cenzúry.
