A ja že nie, lebo som teraz prišla , umieram od hladu a ingrediencie sú už na tanieri.
Stačilo počuť:" Ale mala by si..." a hneď som vedela, ktorá bije.
Odhryzla som polovicu banána, skoro som vyletela z nôh a presvedčila samu seba aj zvyšok izby, že isté veci sú pre mňa dôležitejšie ako hlad. No smiali sme sa a ja som Anne vravela, že čo keby som zišla po schodoch dať mu „znak pokoja"a odpochodovala naspäť. Lebo mňa také trápností napadnú, ju nie- zo strachu, že by ich uskutočnila a to nevravím o nápade, že by som z balkóna vyhodila topánku alebo vypľula žuvku. Čo sa týka nápadov- neobmedzujem sa. Ale ako mi ktosi povedal: „ Vy v sebe nemáte potenciál na vulgárnosť a hrubosť, takže sa nemusíte báť." Takže sa nebojím...
Život je rozbehaný, má pubertu, žiadna rovná hladina, žiadna rovnováha, prijímať to, dnes sa to stalo mojou prioritou. Dnes v autobuse som to tak chcela. Milovať neukončenosť a ustlať si v krehkosti plynutia.
Že vraj krása inšpiruje, ale k čomu, k čomu inšpiruje? Takto sa pýtam včera a zaujíma ma to dnes.
Cítime to rovnako, ale každý k inému. Ty si to nevedel..?
Anna vraví, že sa cíti ako ožratá, ja vravím, že sa cítim ako trinásťročná, obidve sme „ako" obe a nie sme žiadne z nich.
Predtým som chodila každú chvíľu odbiehať, či to malé žieňa spí, ako spí, ako dýcha, vedľa tváričky má plyšovú krysu a keď som jej menila plienku, v živote ma tak nenaplo.
Uspávanka. Oproti sebe, hladkala som jej prstíky, potom ona mne, otvorila som oči, ona zatvorila, odhrnula mi z tváre vlasy, zaspala a ja som sa s najdokonalejším tichom pobrala.
Život môže mať napríklad pätnásť, dnes hrali nielen Breathe, ale omnoho, omnoho viac. Ale to viem iba ja..
