Hrá hudba a hrá vzduch, konečne mi je aj zima, tu doma áno, celý deň s ockom perieme, stále nové variácie farieb oblečenia, natiahnúť koliesko, prášok, aviváž, do práčky, pračká hrá, počuť jej nežnú hudbu, domácku, neodolateľné myslieť si, že sa niečo perie aj v nás, vybrať, po schodoch, po tráve, na šnúru, vešiam a skáčem v ústrety tomuto dňu, moja modlitba znie: nech mi je aspoň takto. Zrazu ma neviemprečo napadá, že krása sa o seba nezaujíma.
Varím ockovi a sebe obed a ani nevyslovím, čo všetko mienim, čomu všetkému sa to chcem učiť, že tieto prázdniny: vychovávaj moje srdce, s akými myšlienkami sa to ráno zobúdzam, že sú trochu prekvapujúce, neznáme, veľmi živé, veľmi chcené a očakávané, dlho sa nedalo otehotnieť..
Tá tvoja tvár, to tvoje nepreskúmané srdce, moji priatelia, ľudia, čo na mňa myslia, mám ich, mám ich v sebe, ich bolesť cítim, nevnímam zmyslami, len cítim a je moja, vždy sa potom pýtam: aký je rozdiel, či som šťastná ja alebo niekto iný? Aký je v tom rozdiel?
Z kuchyne prichádza vôňa karfiolu, ešte včera J. hovorila, ako si ho mrazený prikladala na popáleninu, tie tri, ktoré mám tak rada, tak rada, že mám chuť im to stále hovoriť, napísať to a potom dostať láskyplnú spätnú správu: Co si zhulena? Ale aj ja ta mam rada.
S ockom rozoberáme Psychológiu lásky, pýtam sa ho na chlapov, nič nové sa nedozvedám, o chviľu budem musieť isť skontrolovať rozvarený obed, v duši je hudba, hrá mi tam a neviem ako to nazvať, ale znie to ako gitara v tejto pesničke.
V kaviarňovom WC-ku sa na seba pozriem v zrkadle a radostne sa zľaknem: Však ja sa naňho úplne podobám..!
