„Pamätáte sa, čo som vám povedal, keď som vás prvýkrát uvidel v našej triede?"
"Nie. Vôbec sa nepamätám." (naozaj som sa nepamätala)
Spýtal som sa vás:
„Ahoj, koho tu hľadáš?"
A o niečo neskôr okrikujem, napomínam, utišujem a 9-ročnej sa pýtam:
„Tak mi povedz, mám na nich takto stále kričať?"
„Ale keď vy nekričíte. Vy ste taká veľmi jemná."
Jemná? Prejemnelá? Neautoritatívna?
Nesiem si domov svoje svadobné šaty. Naskladané do malej taštičky, ktorá v kufri nezaberá veľa miesta.
Ono je to vlastne tak. Nemôžu zo mňa chcieť mať generála, aby som tam poriadky robila. Mať zo mňa pedagogickú zamestnankyňu, ktorá by krikom zaberala veľa miesta.
Asi by som na sebe nezniesla lesklý satén ani strnulý taft.
Ani veľa spodničiek a ťažký make-up.
No ľahučký závoj mi stále nedá spávať. A ani tvrdenia:
„Niektorí hovoria, že panenská blana je závoj. Iní tvrdia, že závoj je ilúzia."*
A tak potom polemizujeme o panenskej blane a ilúziách. A ja napokon poviem, že ten závoj by možno predsa len malo zmysel mať.
